. The first Slavic states, known through written sources, to be inhabited by West Slavs were the Empire of Samo (623 - 658), the Principality of Moravia (8th c. - 833), the Principality of Nitra (8th c. - 833) and Great Moravia (833 - c. 907). The Sorbs and other Polabian Slavs likeObodrites and Veleti came under direct Holy Roman Empire domination after the Wendish Crusade[5] in the Middle Ages and had been strongly Germanized by Germans at the end of 19th century. The Polabian language survived until the beginning of the 19th century in what is now the German state of Lower Saxony.[6] To this day survived only 60.000 of Sorbs living predominantly in Lusatia, a region on the territory of modern Germany in the states of Brandenburg and Saxony.[7]

 

Historically, Western Slavs were also called Wends (Venedi or Venedae in Jordanes and Tacitus). Sometimes this term was limited to Western Slavic peoples living within the Holy Roman Empire, though not always. Misico I, the first historical ruler of Poland, also appeared as Dagome, King of the Wends (Old Norse Vindakonungr).

 

 Germaniae veteris typus (Old Germany.),Aestui, Venedi, Gythones and Ingaevones on the right upper corner of the map Edited by Willem and Joan Blaeu), 1645.

Wends (Old English: Winedas, Old Norse Vindr, German: Wenden, Winden, Danish: Vendere, Swedish: Vender) is a historic name for West Slavs living near Germanic settlement areas. It does not refer to a homogeneous people, but to various peoples, tribes or groups depending on where and when it is used. Today, it is used either in historical contexts or as a catch-all term for Kashubians, Lusatian Sorbs, and their descendants, like the Texas Wends.

Historically, Wends often referred to Western Slavs living within the Holy Roman Empire, though not always.

 Mieszko I, the first historical prince of Poland, also appeared as "Dagome, King of the Wends" (Old Norse: Vindakonungr). In Latin manuscripts (Jordanes, Pliny, Tacitus), Wends or Venedi is the designation for West Slavs, as opposed to Antes (East Slavs) and Sclavenes (South Slavs). The name has also survived in Finnic languages (Finnish: Venäjä, Estonian: Vene, Karelian: Veneä) denoting Russia.[1][2]

History

When Mieszko I (also Dagome) inherited the ducal throne from his father he probably ruled over two-thirds of the territory inhabited by eastern Lechite tribes. He united the Lechites east of theOder (Polans, Masovians, Vistulans, Silesians) united into a single country: Poland. His son, Boleslav the Brave, with the assistance of Saint Adalbert, eradicated heathenism, and founded the bishoprics at Wrocław, Colberg, and Cracow, and an archbishopric at Gniezno. Boleslav carried out successful wars against Bohemia, Moravia, Kievan Rus and Lusatia, and forced the western Pomeranians to pay Poland a tribute. Shortly before his death Boleslav became the first King of Poland 1024.

Teza nabierała popularności od początków państwowości polskiej w IX wieku. Gerhard z Augsburga w pisanej w latach 983 - 993 hagiografii świętego Ulryka (Miracula Sancti Oudalrici) niejednokrotnie nazwał Mieszka I wodzem Wandalów (dux Wandalorum, Misico nomine). Cytowany fragment dotyczył legendy, według której zraniony zatrutą strzałą władca uniknął śmierci dzięki pomocy biskupa Augsburgu, Ulryka. Był to pierwszy dowód jednoznacznie wskazujący na przodków dzisiejszychPolaków.

Roczniki Augustiańskie wspominają z kolei: Exercitus Saxonum a Wandalis trucidatur (łac. Armia saska pokonana przez Wandalów). W Gesta Hammabur-gensis ecclesiae pontificum (łac. Dzieje Kościoła hamburskiego) Adama z Bremy znaleźć można dłuższy fragment:

Sclavania igitur, amplissima Germaniae provintia, a Winulis incolitur, qui olim dicti sum Wandali; decies maior esse fertur nostra Saxonia, presertim si Boemiam et eos, qui trans Oddaram sunt, Polanos, quaia nec habitu nec lingua discrepant, in partem adiecreris Sclavaniae (łac. Słowiańszczyzna, największy z krajów germańskich, jest zamieszkana przez Winnilów, których dawniej zwano Wandalami. Jest to kraj przypuszczalnie większy nawet od naszej Saksonii; szczególnie jeżeli uwzględnimy w nim Czechów i Polan zza Odry, jako że nie różnią się te ludy ani obyczajem, ani językiem).

Niektórzy historycy sformułowanie Winnilowie uważają za zwykły błąd kronikarski, zaś domniemane wandalskie pochodzenie Słowian zachodnich za efekt pomyłki językowej (niem. Wenden - Słowianie; wyraz oparty niewątpliwie na łacińskim określeniu Venedi, jakim określano Wenedów). W takim rozumieniu Wandalowie i Wenedowie mieliby być jednym plemieniem. Za taką argumentacją przemawia fakt, iż do około 1000 roku nie istniało jeszcze jednolite określenie na państwo Polan, a w większości publikacji starano się naśladować nazewnictwo rzymskie.

 

Etymology of the ethnonym Veneti

According to Julius Pokorný, the ethnonym Venetī (singular *Venetos) is derived from Proto Indo-European root *u̯en- 'to strive; to wish for, to love'. As shown by the comparative material, Germanic languages had two terms of different origin: Old High German Winida 'Wende' points to Pre-Germanic *Venétos, while Lat.-Germ. Venedi (as attested in Tacitus) and Old English Winedas 'Wends' call for Pre-Germanic*Venetós. Etymologically related words include Latin venus, -eris 'love, passion, grace'; Sanskrit vanas- 'lust, zest', vani- 'wish, desire'; Old Irishfine (< Proto-Celtic *venjā) 'kinship, kinfolk, alliance, tribe, family'; Old Norse vinr, Old Saxon, Old High German wini, Old Frisian, Old English wine'Friend'.[1]

 

Wąż Coat of Arms
Battle cry: Wężyk, Zachorz       blason datant de l’an 962 approximativement

 

On pourrait reconnaitre les deux serpents

 ici dans le blason.Details

 

L’utilisation de l’étandard Draco (latin draco = "Dragon")  sous la forme d'un serpent avec une tête de dragon, remonte aux cavaliers d'Asie centrale. 
Le dragon a également joué un Rôle important  dans la mythologie des peuples des steppes d'Asie , en particulier chez les
Sarmates, dans laquelle il a, comme un serpent ailé, occupé une place prépondérante. On retrouve le serpent dans le blason d’une famille attestée de Siesmomysl , père de Mieszko 1er de Pologne.Il est bien probable que comme Mieszko, Siemomysl avait de nombreuses épouses et de nombreux enfants et une de ces familles pourraient être celle de l’une au moins de ses épouses. Les Sarmates ont été considérés les inspirateurs et constituants du modèle de monarchie élective instauré dans le double Etat de Pologne et Lithuanie constitué pour pouvoir affronter les invasions permanentes venant de tous azimuts. Il semble que la dynastie Waza qui régna en Suède et Pologne en particulier ait choisi ses attributs dans ces sources.

C’est un Waza prisonnier de Louis XIII  que  Anton Van Dyck-Wanclik  à fréquenté lorsque le Prince a été libéré.en 1640

 

 

 

 

 

 

 

Le premier homme qui ait disposé de pouvoirs politiques dans la région est, semble t’il , Samo qui a su stopper les invasions venant de l’est , puis d’autres sont venus.

Sámo, un Franc, fut roi de Bohême des environs de 623 à 658

 Popiel est un souverain légendaire du ixe siècle qui aurait régné sur les Polanes ou les Goplanes. Il n’y a aucune preuve historique de son existence. Un auteur anonyme, Gallus Anonymus (début xiie siècle), écrivit de nombreuses légendes sur les évènements du règne de Popiel. Il aurait été le dernier représentant de la dynastie des Popielides qui aurait précédé la dynastie des Piast.

Siemomysł,    et un membre de sa famille nommé Skubek promu à un titre non identifié mais comme un de ses proches,avec le nom de Wąż Vonž, Wężyk Venžík inscrit sur le blason et domicilié à Wola Wężykowa

 

 

 

 

 

 

 

Premier Piast

Un pauvre laboureur de Gniezno., le mari de Rzepicha est à l’origine de la Dynastie des PIAST

 

Arrière grand- père

Siemowit

 

Grand-père

Leszek LECH

 

 

Père

Siemomysł,    et un membre de sa famille nommé Skubek promu à un titre non identifié mais comme un de ses proches,avec le nom de Vonž, Wężyk Venžík inscrit sur le blason et domicilié à Wola Wężykowa

 

Premier Duc

Mieszko 1er en 960

 

 

Fils de Mieszko

Boleslas Ier le Vaillant,

 

Venzik

Venžík alebo po poľsky Wężyk je pôvodom poľský rod.

 

Arystokratycznej rodziny, z siedzibą w Czechach, Morawach i

 (być może w Czeskiem Królewstwem)

 przed i po Białej Górze
Rod wykazano wcześniej życia

 

texte d’origine slovaque

Počiatky rodu sa podľa poľskej národnej legendy datujú okolo roku 960 po Kr. kedy bol Skubek povýšený medzi družiníkov kniežaťa Ziemomysla

 

 . Od tej doby sa uvádzal ako rod Wężyk , ktorý mal svoje rodové sídlo Wola Wężykowa. Rozrastaním rodu sa vytvorili nové vetvy , Kostrowicky, Osinsky, Vestersky, Borkovsky, Goriansky, Podolsky ... Rod sa veľmi rýchlo rozrástol. Smonk v podobe hada, ktorého Skubek podľa legendy zabil, sa stal rodovým symbolom a neskôr erbom. Na rozdiel od Germánskej či tzv. západoeurópskej tradície , kde erb mohol mať v rode každý z bratov iný, mali Poliaci až do konca 15 storočia erb rodový, ktorý vyjadroval pokrvnú príbuznosť tak ako v škótsku , či keltskom Írsku. Rod už začiatkom 15 storočia mal priezvisko vyprofilovane a už aj historicky zaznamenane…

Pôvod mena Venžík je evidentne preukázaný z poľštiny - litovčiny. Jedná sa o fonetický prepis čítaného slova Wężyk - tak, ako ho počujú tí, čo nepoznajú správnu výslovnosť (tj. cudzinci,). (pozn.: a = „on" , e = „oen"- číta sa veľmi krátko „o" sa hltá, y po ž sa číta mäkko a stredne dlho), Podľa mena Wąż - Had , číta sa Vonž , Wężyk - z hada, patriaci hadovi , číta sa Venžík , - patronim pri tvorbe sufixu v priezviskách v Poľštine. V Poľštine je jeden had - Wąż a (dva) hadi už sú Węży. Asi hovorovým spôsobom vzniklo množné číslo Wężyki . Z toho spätne pre jednotné číslo vzniklo pomenovanie Venžík - Wężyk . Obdobne aj v Slovenčine sú koncovkou -ík, -ník, tvorení slová les - lesník a pod. Preto neskôr nebolo možné ako u iných poľských rodov k nemu priradiť cudzích, bez pokrvnej príbuznosti, len podľa podobnosti mena, lebo ich meno už bolo evidentne vytvorene v dávnej dobe a je nezameniteľné, takže iné sa na neho ani nepodobalo. Wężyki sú teda všetci príbuzní a potomkovia Skubeka.


Pôvodná vetva osídľovala Miechov, Poleje a Osiny v Krakovsku. Rod patrili medzi Mazovské kniežatá ( ksiac – kniežatko) až do Horodelskej únie. Vroku 1410 tiahol kráľVladislav Jagelovský a jeho brat Vitold - litovské veľkoknieža do vojny proti rádu nemeckých rytierov. V ich osobnej družine a stráži bol aj Jan Wężyk z Dąbrowy ktorý tlmočil z nemeckého jazyka a Mikołaj Wężyk i Bogufał kuchmistri kráľovský. Príslušníci rodu boli medzi 47 rodmi pri založení Poľko-litovského veľkokniežatstva (Rzeczipospolitej Obojga Narodow) 2.10. 1413 v Horodle. Od tejto doby sú „prísažné“ rody Horodelskej únie považované za najvyššiu poľskú a litovskú šľachtu, ktorej sú aj tzv. kniežacie (v Poľsku a Litve sa šľachta odvtedy nedelila na hodnosti) rody povinné preukázať úctu. Iba prísažné rody mohli voliť a byť zvolený za Veľkoknieža.

Venžíci obsadzovali najvyššie funkcie ako Vojvoda Vielopolski, Vojvoda Koniecpolski, Vojvoda Belsky, Zemský sudca, Veliteľ vojsk, Hlavný lovčí a pod. Pôsobili aj ako starostovia a kasteláni miest Vschov, Miechov, Krakov a i. Rodu patrili i hradné sídla Kowale, Drahimia, Kornik a iné… Potomkovia z vetiev Kostrowicky a Sulkovsky sa stali Veľkými Kniežatami Litvy a Ambrozievic zasa Malopoľské a České Knieža a Český princ. Družiníci Goriansky, z kráľovskej družiny doprevádzajúcej princeznú Annu, ktorá sa mala vydať za Uhorského kráľa Ladislava I- Svätého, sa stali významným magnátskym rodom Uhorska. Títo vládli ako Báni v Slavónii, Sriemsku a Mačve. Z oboch vzniknutých vetiev Gorianskych sa príslušníci rodu striedali Uhorskými palatínmi, kde vykonávali faktickú vládu v mene Kráľa nad Uhorskom viac ako 100 rokov. Ich hlavné sídla boli Devín, Budín a Siklos. Patrila im aj Liptovská župa, Uhrovec a Presburg (Bratislava). Medzi významné cirkevné osobnosti patril aj Jan Venžík, ktorý sa stal Arcibiskupom Hniezdenským a Prímasom Poľským, ktorý po smrti kráľa Vladislava vládol pod interegnum ako de jure Vice Rex , až do zvolenia nového Kráľa.. Týmto rod dostal výsadu korunovať kráľov Poľska, čo sa aj niekoľko krát stalo a obdržal i iné významné výsady. Ako prímas poľský mal aj svetskú hodnosť kniežat rímskonemeckej ríše. Z rodu bolo viac biskupov-kniežat a kňazov. No nielen Duchom, ale hlavne mečom vládli Venžíci. Iný Ján Venžík udelil ako vojvoda podolský zdrvujúcu porážku Tatárom . Ako dôkaz ich statočnosti svedčí fakt, že piati príslušníci rodu obdržali najvyššie vojenské vyznamenanie Order Virtutti Militery. Toto vyznamenanie je považované za jedno z troch najhonosnejších vojenských radov na svete, spolu s Victoria Cross a Cross of Glory . Iný boli držiteľmi Radu Bieleho orla, či Radu Sv. Juraja. Venžíci ako významní velitelia vojsk sa presadzovali aj mimo Poľsko a Litvu. O príslušníkoch rodu sú v Poľsku viaceré národné legendy opisujúce ich hrdinské činy. V Česku bol Vladika Jiřík kapitánom Naměšti nad Oslavou, Jan Dionísius hajtmanom Letovíc, Jaroš zasa rakúskeho Hardegu. Patrili medzi ochrancov povestnej kralickej biblie, ktorá aj vďaka nim sa zachovala dodnes.

Na území dnešného Slovenska sa uvádzajú už od roku 1540. Stanislav Venžík si okolo roku 1590 zobral za manželku baronesu Alžbetu Pograny, dcéru Baróna Benedikta Pograny de Nemes Kürt. Zúčastňoval sa bojov proti Turkom. Pograny bol vlastníkom a kapitánom hradu Vigľaš a významný proti Turecký bojovník v hodnosti Zadunajského generála . Svoje dcéry vydal za najstatočnejších veliteľov svojho vojska, Stanislausa Venchika a Ladislausa Zay de Cömör. Stanislav Venžík neskôr padol v boji proti Turkom okolo roku 1595 v bitke o Nové Zámky. Nakoľko sa sobášom s baronesou Alžbetou Pograny stal zároveň švagrom baróna Ladislava Zay, jeho potomkov uchýlili Zayovci k sebe na hrad Uhrovec, ktorý im už v tej dobe patril (Týmto sobášom sa opäť pokrvne stretajú s vetvou z Gorian). No viac ako o siroty, sa Zay zaujímal hlavne o ich majetky najmä v Nemes Kürth (Zemianske sady), hrad Vígľaš a kaštieľ Jaslovské Bohunice, v ktorých mali ako spoluvlastníci významný podiel. Akým spôsobom ich Zayovci pripravili o majetok nie je celkom známe. Pravdepodobne ešte ako majetok sirôt previedli pod svoju správu. Od tej doby ďalší Venžíci pôsobili v službách Zayovcov. Tu zastávali významné hospodárske funkcie. V roku 1659 im panovník obnovil šľachtický stav pre Uhorsko a celú Sv. Ríšu Rímsku , opäť za zásluhy v boji proti Turkom. V roku 1675 sú uvádzní v súpise šľachty Bratislavskej stolice. No ako málo majetný rod sa nepresadili v žiadnych významných funkciách. Výnimkou je Gašpar Venchik , ktorý pôsobil okolo roku 1845 ako prísažný prísediaci Prešporskej stolice.

Sobášmi je rod pokrvne spriaznený s uhorskými rodmi Zay de Cömör, Balassa de Gyarmat, Pograniy de Nemes Kurt, Kohary de Czabrak, Kálnoky de Kövöszpatak, Dobsa , Pongracz, Vanko, Trebichavský, Babindali, Tököly, Schura, Kozič, Mlynár, Kušnier.

Po roku 1804 odišli z Uhrovca a usadili sa v Trnave a jej okolí. Tu žijú Venžíci dodnes. Ján Wenžik bol aj príslušníkom delostreleckej brigády v Trenčíne, ktorá zohrala významnú úlohu pri vzniku samostatného Česko-Slovenska po skončení prvej svetovej vojny.

Z iných krajín kde pôsobili Venžíci je treba pripomenúť významného francúzskeho poeta Guilieme Venzik Kostrowicky - Apolinaire, ktorý bol zároveň aj vnukom Napoleona I. Taktiež českého učenca a zakladateľa reálneho českého školstva Jozefa Wenzika (Wenziga) , ktorý bol aj učiteľom Žofie Chotkovej, manželky následníka Rakúsko-Uhorského trónu, ktorých zavraždili v Sarajeve. Jeho najznámejšími sú libretá k k Smetanovým opetám Libuša, Dalibor a iné. Po Jozefovi Wenzigovi je v centre Prahy pomenovaná ulica. V súčasnosti na internete je možno nájsť Venžíkov po celom svete. Pôsobia od výpočtového strediska NASA, cez ekológov v Amazonskom pralese, či ako lekári v Egipte, alebo riadia obchodný koncern v Holandsku či lodenice v Rusku. Aj Venžíkov ako športovcov v medzinárodných súťažiach možno nájsť, či študentov univerzít ...

Il s'agit d'une ancienne famille de la Pologne - Herb WAZ - Venžik, également connu en Moravie et en 
République tchèque. En particulier, il a travaillé dans les domaines de Pologne à l'est et au sud où 
La Pologne a été de la mer du Nord après Čeirne. Le plus ancien est de 1389 
súdnuch du conseil. Il est temps d'abord mentionné appelant Zachorz! 
Actuel 
etymológovia essaient de le tirer, mais en vain. Il m'est venu à moi quand je 
lire slaves Club. Elle se composait de ses ancêtres à l'origine de sarmatique 
immémoriaux. 
En erbe est un ancien symbole du dragon - La fumée (San) sous la forme de vert 
serpent comme représenté dans l'Antiquité et le Sarmatov. Cet appel -
 
cri de guerre dans les temps modernes ne le savait à préciser son origine. Soyez 
Je vous écris cette chaotique, mais il est nouveau pour moi que quelques heures et j'ai encore 
Cet ensemble «pensée». Mais donnez-moi une consistance de départ.
 
Le fait que Sarmatina 
poslovanštili dans les domaines où ils ont vécu n'est pas claire. Comme ceux qui passèrent à 
Angleterre - Pays de Galles, là encore assimilée. Quelle foi tactique, ainsi adopté 
Christianisme très tard. 
Eh bien ont été ses partisans ardents. Très 
beaucoup d'entre eux étaient des prêtres, des évêques .... Vous dites que Dieu a donné 
est dédié à la vie ou la foi. 
Il peut avoir été gentils comme des leaders spirituels? 
De là, un personnage dans un manteau plus tard des armes.
 
Sincèrement Zachorz encore! 

 

Je to prastarý rod z Polska - Herbu Waž - Venžik , známy aj na Morave a v Česku. Predovšetkým pôsobil v Polských oblastiach na východe a juhu , ked Polsko bolo od Severného mora po Čeirne. Najstarší záznam je z roku 1389 zo súdnuch dosiek. Tam sa prvý krát uvádza zavolanie Zachorz! Súčasní etymológovia sa to pokúšali odvodiť no márne. Mňa to napadlo , keď som čítal Slovanskú besedu . Predkovia si uvádzali svoj Sarmatský pôvod od nepameti. V erbe je starý symbol draka - Smok (Saň) v podobe zeleného hada ako sa v dávnych dobách zobrazoval aj u Sarmatov. Toto zavolanie - bojový pokrik v modernej dobe už nikto nevedel objasniť jeho pôvod. Možno to chaoticky píšem , ale je to pre mňa nové len niekolko hodín a ešte som to úplne "nepremyslel". Ale mne to začína dávať spojitosť. To že Sarmati sa poslovanštili v oblastiach kde žili je jasné. Tak ako tí ,čo odišli do Anglicka - Welsu asimilovali zasa tam. Čo sa tíka viery , tak prijali kresťanstvo veľmi neskoro. No potom boli jeho horliví zastánci. Veľmi veľa ich bolo kňazmi, biskupmi ....Dalo sa povedať , že za Boha dali život alebo sa oddali viere. Možno už ako pohania boli duchovný vodcovia? Odtiaľ znak v neskoršom erbe. 
zatiaľ s pozdravom Zachorz!

 

 

Kategória: Šľachtické rody

Armoiries vers 0960 en Moravie .   Wąż Venzik Venžík petit serpent.WAZA pourrait venir du nom Wąż au singulier

Vers 1370 Wężyki  serpents au pluriel

 

 

 

MIECHOW POLAND

 

Charakterystyka sarmatyzmu

Data: 20 grudnia 2010

sarmatyzm charakterystyka Charakterystyka sarmatyzmu

Szlachta sarmacka była bardzo konserwatywna i ksenofobiczna. Bardzo dużą rolę w życiu każdego odgrywała wiara, a wręcz dewocja. Prawdziwy szlachcic zajmował się rolnictwem i 

Kategoria: Kultura sarmacka | Tagi: ,  | Zostaw komentarz

Sztuka sarmacka

Data: 20 grudnia 2010

sarmata strona zrodla Sztuka sarmacka

Epoka sarmacka” była obecna w naszym kraju na tyle długo, że wytworzyła swoje własne zwyczaje, stroje, podejście do religii i sztuki. Związane to było z konserwatyzmem szlachty Czytaj dalej 

Kategoria: Kultura sarmacka | Tagi: ,  | Zostaw komentarz

Źródła sarmatyzmu

Data: 20 grudnia 2010

sarmatyzm budynek Źródła sarmatyzmu

Mit o pochodzeniu polskiej szlachty, który królował w Rzeczpospolitej od XVI do XVIII wieku, opierał się o prawdziwe informacje o starożytnym ludzie – Sarmatach. Ten irański lud spokrewniony z Persami i Scytami naprawdę zamieszkiwał dorzecze Donu i wybrzeże Morza Czarnego. Jednak skąd pomysł, że miał coś wspólnego z żyjącymi w centralnej części Europy polskimi szlachcicami? Czytaj dalej 

 

 

 

 

Wacław IV Luksemburski

 

 

Popiel

Aller à :Navigation,rechercher

 

Popiel

La tour dans laquelle, selon la légende, Popiel aurait été dévoré

Popiel est un souverain légendaire du ixe siècle qui aurait régné sur les Polanes ou les Goplanes. Il n’y a aucune preuve historique de son existence. Un auteur anonyme, Gallus Anonymus (début xiie siècle), écrivit de nombreuses légendes sur les évènements du règne de Popiel. Il aurait été le dernier représentant de la dynastie des Popielides qui aurait précédé la dynastie des Piast.

Selon la légende, rapportée par Joachim Lelewel1, le vieux Popiel (Popiel Père) laissa à son fils Popiel la souveraineté, même sur ses oncles qui étaient une vingtaine. C’était un homme cruel. Un jour, deux pèlerins vinrent lui demander l’hospitalité mais il les chassa. Ceux-ci trouvèrent refuge chez un simple villageois nommé Piast, charron de profession, qui justement ce jour là célébrait la cérémonie de la tonsure de son fils. C’était une cérémonie païenne qu’on pratiquait lorsqu’un enfant arrivait à un certain âge. Les pèlerins furent invités à cette fête et, après avoir coupé les cheveux du fils de Piast, lui donnèrent le nom de Siemovit (en polonais Siemowit ou Ziemowit, du mot ziemia=la terre) en prédisant qu’il monterait un jour sur le trône. Ils persuadèrent Piast d’inviter le prince Popiel à venir partager le repas dans sa cabane. Bien que les convives fussent très nombreux, il ne manqua rien à Piast car les pèlerins firent un tel miracle qu’une petite mesure d’hydromel fut si multipliée qu’on en remplit tous les vases et que la viande d’un seul porc remplit un tonneau entier. Le prince Popiel fut copieusement régalé. À l’instigation de sa femme, d’origine allemande, Popiel invita tous ses oncles et les fit empoisonner à l’occasion d’un repas. De leurs cadavres, jetés dans le lac de Gopło, sortirent une multitude de rats et de souris qui se dirigèrent vers le palais de Popiel à Kruszwica. Celui-ci se sauva dans une île où il chercha asile dans une tour, avec sa femme et ses deux fils. Les rats et les souris réussirent à rentrer dans la tour et dévorèrent Popiel et sa famille. Ainsi se termina la dynastie des Popielides. Les sujets de Popiel se rassemblèrent pour choisir un nouveau prince. Ils donnèrent la couronne au charron Piast. Ce Piast fut le premier représentant de la dynastie du même nom.

Siemowit

From Wikipedia, the free encyclopedia

Siemowit.PNG

Siemowit (also Ziemowit) was, according to the chronicles of Gallus Anonymus, the son of Piast the Wheelwright and Rzepicha. He was considered one of the four legendary Piast princes, but is now considered as a ruler who existed as an historical person.[1]

He became the duke of the Polans in the 9th century after his father, son of Chościsko, refused to take the place of legendary Duke Popiel. Siemowit was elected as new duke by the wiec. According to a popular legend, Popiel was then eaten by mice in his tower on the Gopło lake.[2]

The only mention of Siemowit, along with his son Lestko and grandson Siemomysł, comes in the mediæval chronicle of Gallus Anonymus.[3]

Siemowit's grandson Mieszko I of the Piast dynasty is considered the first ruler of Poland to be baptized, though evidence of Arian Christians predating his reign was discovered in south Poland.

1.     ^ K. Jasiński, Rodowód pierwszych Piastów, p. 47.

2.     ^ Jan Bondeson. Two-Headed Boy, and Other Medical Marvels. Cornell University Press. pp. 91–2. ISBN 978-0-8014-8958-7.

3.     ^ (English) (Latin) Gallus Anonymus; Knoll, Schoer, Bisson, Schaen. The Chronicles and Deeds of the Dukes or Princes of the Poles. Central European University Press. pp. 17–22. ISBN 978-963-9241-40-4.

§                     Prehistory of Poland (until 966)

§                     Ziemowit (given name)


The PEDIGREE of

Leszek (Lestek Lestko) PIAST (Duke/King) of POLAND


     aka Lemzek IV av POLEN

     Born:  abt. 869    Died:  abt. 921

 

HM George I's 20-Great Grandfather.       HRE Ferdinand I's 17-Great Grandfather.       U.S. President's 26-Great Grandfather.       HM Margrethe II's 27-Great Grandfather.       `Red Baron' Richthofen's 26-Great Grandfather.       Poss. Agnes Harris's 23-Great Grandfather.       `Osawatomie' Brown's 29-Great Grandfather.


 Wife/Partner:       (Miss) von MAHREN 
 Child:       
Ziemonislaw PIAST (Duke/King) of POLAND


________

________

_______

_______

_______

____

____

___

 

 

/

-- Piast (Chroscieszko) (Duke) of POLAND  (? - 892)

/

-- Ziemowit (Siemowit) av PIAST (Duke/King) of POLAND

/  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

- Leszek (Lestek Lestko) PIAST (Duke/King) of POLAND

\  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

\

-- (missing)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


  
  His (poss.) Grandchildren:       
Gunhild (Sigrid Sygryda) MIEZKODOTTER av VENDEN   ;   Boleslaw I `the Brave' (King) of POLAND   ;   Gunhild BURISLAWSDATTER of The WENDS  ;   Adelaide (Adelajda) `the White' PIAST of POLAND The PEDIGREE of

Ziemowit (Siemowit) av PIAST (Duke/King) of POLAND


     aka Ziemovit der Landeroberer

     Born:  abt. 844    Died:  abt. 891

 

HM George I's 21-Great Grandfather.       HRE Ferdinand I's 18-Great Grandfather.       U.S. President's 27-Great Grandfather.       HM Margrethe II's 28-Great Grandfather.       `Red Baron' Richthofen's 27-Great Grandfather.       Poss. Agnes Harris's 24-Great Grandfather.       `Osawatomie' Brown's 30-Great Grandfather.


 Wife/Partner:       (missing) 
 Child:       
Leszek (Lestek Lestko) PIAST (Duke/King) of POLAND


________

________

_______

_______

_______

____

____

___

 

/

-- Piast (Chroscieszko) (Duke) of POLAND  (? - 892)

/  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

- Ziemowit (Siemowit) av PIAST (Duke/King) of POLAND

\  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

\

-- (missing)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


  
  His (poss.) 1(+)-Great Grandchildren:       
Gunhild (Sigrid Sygryda) MIEZKODOTTER av VENDEN   ;   Boleslaw I `the Brave' (King) of POLAND   ;   Gunhild BURISLAWSDATTER of The WENDS   ;   Adelaide (Adelajda) `the White' PIAST of POLAND 
 


The PEDIGREE of

Piast (Chroscieszko) (Duke) of POLAND


     av KRUSOWICZ

     Born:   ?   Died:  892

 

HM George I's 22-Great Grandfather.       HRE Ferdinand I's 19-Great Grandfather.       U.S. President's 28-Great Grandfather.       `Red Baron' Richthofen's 28-Great Grandfather.       Poss. Agnes Harris's 25-Great Grandfather.       `Osawatomie' Brown's 31-Great Grandfather.


 Wife/Partner:       (missing) 
 Child:       
Ziemowit (Siemowit) av PIAST (Duke/King) of POLAND


_________

_________

________

________

_____

_____

___

 

/

-- (missing)

/  

 

 

 

 

 

 

 

 

- Piast (Chroscieszko) (Duke) of POLAND

\  

 

 

 

 

 

 

 

 

\

-- (missing)

 

 

 

 

 

 

 

 

 


  
  His (poss.) 2(+)-Great Grandchildren:       
Gunhild (Sigrid Sygryda) MIEZKODOTTER av VENDEN   ;   Boleslaw I `the Brave' (King) of POLAND   ;   Gunhild BURISLAWSDATTER of The WENDS   ;   Adelaide (Adelajda) `the White' PIAST of POLAND 
 

 

[ Start ]

Chościsko

From Wikipedia, the free encyclopedia

Chościsko (Polish pronunciation: [xɔɕˈtɕiskɔ]) is a legendary figure in a Polish prehistory, father of Piast the Wheelwright, the founder of the Piast dynasty. His name occurs in the first Polish chronicle, Cronicae et gesta ducum sive principum Polonorum[1] by Gallus Anonymus, where the author refers three times to Piast as the son of Chościsko.

Chościsko's name is probably derived from Old Slavonic chost or chwost meaning tail. Queue

Queue peut aussi signifier: lignée comme pour Venètes

Wanda

Aller à :Navigation,rechercher

Cet article est une ébauche concernant la Pologne.

Vous pouvez partager vos connaissances en l’améliorant (comment ?) selon les recommandations des projets correspondants.

class=thumbimage v:shapes="_x0000_i1042">

Wanda se jetant dans la Vistule

Selon la légende, la princesse Wanda régnait sur Cracovie. Fille du roi Krak, fondateur de la ville, elle se sacrifia en se jetant dans la Vistule pour échapper au mariage avec le prince allemand Rytygier et éviter ainsi la soumission de son peuple.

Le nom de cette princesse légendaire est évoqué pour la première fois par le maître Vincent Kadlubek, chroniqueur polonais duxiiie siècle. L'étymologie de son nom reste confuse. Ce prénom populaire en Pologne est païen, et les filles qui le portent sont en général appelées « Janina », autrement dit « Jeanne », car Wanda était fêtée la nuit du 23 juin, veille de la St Jean. Dans la tradition polonaise, elle était considérée un peu comme la Jeanne d'Arc française en raison de son courage et de sa résistance nationale à l'envahisseur.

Sommaire

 [masquer]

·                     1 Quelques personnalités prénommées Wanda

·                     2 Personnages de fiction et œuvres d'art

o                                        2.1 Cinéma

o                                        2.2 Jeux vidéos

·                     3 Article connexe

§                     Prehistory of Poland (until 966)

Krok

Aller à :Navigation,rechercher

Page d'aide sur l'homonymie Pour les articles homonymes, voir Krok (homonymie).

Krok ou Croc de Bohême est un personnage légendaire de l'histoire de Bohême. Il apparaît pour la première fois dans la "Chronique" de Cosmas de Prague, rédigée au début duxiie siècle. Dans ce récit, il est présenté comme le successeur de Cech mais aussi comme le fondateur de la monarchie en Bohême et le premier législateur de ce royaume.

Selon la légende, après la mort de Čech, le gouvernement fut proposé à son frère Lech. Celui-ci refusa et conseilla Krok, le chef d'un puissant clan. Krok accepta la proposition. Sur la tombe de Cech, il reçut le bâton de son prédécesseur ainsi que sa toque. Il s'installa à Budeč.

Krok était versé dans la sorcellerie. Il consulta les Dieux. Il apprit qu'il devait trouver un endroit plus sûr pour résider. Il envoya donc des messagers pour qu'ils trouvent ce site. Il le trouvèrent sur la rive droite de la Vltava au cœur d'une épaisse forêt. Le château construit sur ces rochers reçut le nom de Vyšehrad, c'est-à-dire le haut château.

Krok avait trois filles :

§                     Kazi, une herboriste et guerisseuse.

§                     Teta qui pouvait parler avec les esprits, et priait les dieux.

§                     la princesse Libuše, la plus jeune des sœurs, qui était sage et juste.

On peut dire que la figure de Krok se rapproche d'autres "donneurs de loi" légendaires des pays slaves à l'époque médiévale, comme Krak (Pologne), Kij (Russie kievienne), et Klukas (Serbie).

František Palacký assurait que la figure de Krok serait influencée par le personnage historique : Samo de Bohême.

Samo de Bohême

Aller à :Navigation,rechercher

Page d'aide sur l'homonymie Pour les articles homonymes, voir Samo.

Samo représenté sur les fresques de la rotonde Sainte-Catherine à Znojmo, xiie siècle

Sámo, un Franc, fut roi de Bohême des environs de 623 à 658.

Le règne de Sámo est un moment identifié comme fondateur dans l'Histoire de la Bohème et dans l'Histoire de la Slovaquie. Il reste toutefois difficile de séparer le réel de la légende.

Sommaire

 [masquer]

·                     1 Origine

·                     2 Le règne de Sámo

·                     3 Voir aussi

o                                        3.1 Sources

o                                        3.2 Liens externes

Origine[modifier]

Selon le pseudo Frédégaire, Sámo est un Franc né dans le Pagus Senonacus (région de Sens) qui commerçait avec les tribus slaves. C'est un chef d'escorte militaire des caravanes de marchands. Chaque année depuis la fin du Ve siècle, les Avars venaient dans le pays des Slaves pour les piller. Ils y séjournaient tout l'hiver, réduisant les Slaves en esclavage et prenaient leur épouses et leurs filles comme concubines. Les Tchèques organisent en 620 leur défense, prennent Sámo pour leur chef de guerre. Lorsque les Avars reviennent l'année suivante, ils sont complètement vaincus.

Le règne de Sámo[modifier]

Le royaume de Samo à son expansion maximale

Sámo décide de rester, devient païen comme ses compagnons de combat. Avec eux il mène une vie de chef militaire au service des tribus slaves, chargé d'organiser leur défense. Les tribus qui le reconnaissent pour prince sont en Moravie et en Bohême, ayant peut-être comme extension géographique la Slovaquie, la Basse-Autriche et la Carinthie. Les limites territoriales de l'Empire de Sámo sont en réalité peu connues mais dépassaient sans doute les frontières actuelles de la République Tchèque.

Sans doute les tribus versent au prince et à ses compagnies des contributions, mais l'essentiel des ressources provient des pillages des pays environnants.

Refusant de dédommager les marchands francs qu'il avait dépouillés, Sámo est attaqué dans sa forteresse de Vogastisburg (la localisation exacte de cette fortification n'est pas connue). C'est finalement le roi Dagobert Ier qui est vaincu par Sámo en 631. Sámo aurait ainsi été à la tête d'une union des troupes des tribus pendant 35 ans, protégeant avec succès ces peuples des invasions étrangères.

Samo avait 12 épouses et il laissa à sa mort 22 fils et 15 filles. Son Etat disparut après lui sans laisser de trace.

 

Voir aussi[modifier]

Sources[modifier]

§                     Cosmas de Prague, "Cronica Boemorum", (Chronique des Tchèques*)

§                     Alois Jirásek, Légendes de l'ancienne Bohême.

Bibliographie[modifier]

§                     Jacek Banaszkiewicz, " Polskie dzieje bajeczne Mistrza Wincentego Kadłubka", (L'histoire legendaire de la Pologne par le maitre Vincent Kadlubek; en polonais, resumé en anglais), Wrocław, 2002

§                     Jacek Banaszkiewicz, "Slavonic origines regni: Hero the law-giver and founder of monarchy" (Les "origines regni" [mythes sur l'origine du royaume] slaves: Le heros donneur de lois et fondateur de la monarchie), dans: Acta Poloniae Historica. Polska Akademia Nauk. Instytut Historii ( Actes historiques de Pologne. Academie polonaise des sciences. Institut d histoire), numero 60, 1989. (Article en anglais)

§                     Dusan Trestik , " Myty kmene Cechu (7.-10. Stoleti) Tri studie ke "Starym povestem ceskim" ( Les mythes des tribus tcheques* [7eme-xe siècle]> Trois etudes sur les "anciens recits tcheques*"), (en tcheque), 2003

N. B.: le mot "tcheque" suivi du symbole* fait ici reference aux Slaves de Bohême, et non pas de l'ensemble des territoires correspondant à la république tchèque actuelle, qui comprend aussi la Moravie et une partie de la Silésie.

1.      

 

Stub icon

This biography of a Polish noble is a stub. You can help Wikipedia by expanding it.

Categories: Legendary Polish people | Polish nobility stubs

 

[hide]v · d · eMonarchs of Poland

 

 

Legendary and semi-legendary

Lech · Krak · Wanda · Popiel · Piast the Wheelwright

 

 

Piast

Siemowit · Lestko · Siemomysł  ·

Mieszko I · Bolesław I the Brave · Mieszko II Lambert · Bezprym · Mieszko II Lambert · Bolesław the Forgotten · Casimir I the Restorer · Bolesław II the Bold · Władysław I Herman ·Zbigniew · Bolesław III Wrymouth

 

 

Fragmentation period
(Supreme Princes)

Władysław II the Exile · Bolesław IV the Curly · Mieszko III the Old · Casimir II the Just · Leszek I the White · Władysław III Spindleshanks · Władysław Odonic ·Mieszko IV Tanglefoot · Konrad I · Henry I the Bearded · Henry II the Pious · Bolesław V the Chaste · Leszek II the Black · Henryk IV Probus · Przemysł II

 

 

Přemyslid

Wenceslaus II · Wenceslaus III

 

 

Piast

Władysław I the Elbow-high · Casimir III the Great

 

 

Capet-Anjou

Louis I the Hungarian · Jadwiga

 

 

Jagiellon

Władysław II Jagiełło · Władysław III of Varna · Casimir IV · John I Albert · Alexander · Sigismund I the Old · Sigismund II August

 

 

Elected

Henry of Valois · Anna the Jagiellonian · Stephen Báthory · Sigismund III Vasa · Władysław IV Vasa · John II Casimir Vasa · Michael Korybut Wiśniowiecki · John III Sobieski ·August II the Strong · Stanisław Leszczyński · August III the Saxon · Stanisław August Poniatowski

 

Stub icon

This biography of a Polish noble is a stub. You can help Wikipedia by expanding it.

 

Kruszwica

 

§                     Banaszkiewicz J., Podanie o Piaście i Popielu, Warszawa, 1986.

§                     Łowmiański H., Dynastia Piastów we wczesnym średniowieczu, in Początki Państwa Polskiego, t. 1, Poznań, 1962.

§                     Łowmiański H., Początki Polski, t. 5, Warszawa, 1973.

§                     Trawkowski S., Jak powstawała Polska, Warszawa, 1969.

1.       Joachim Lelewel, Histoire de Pologne, Vol. 1 - 2. Paris, Lille 1844. (Imprimé à Lille), pp.7-8.

Lestkowice

Lestkowice (oryg. Licikaviki, staropol. Leścikowice / Lścikowice) – hipotetyczna nazwa (rywalizująca z nazwą Polanie) rzeczywistego ugrupowania osadniczego (plemienia, grupy etnicznej), istniejącego od VIII w. na terenie archeologicznie zdefiniowanej ziemi gnieźnieńskiej.

Plemię Licikaviki, jako podległe władzy Mieszka I, wymienił w X w. saski kronikarz Widukind. Czasem kojarzy się Licikavików z Lubuszanami lub jakimś plemieniem w północno-zachodnim zakątku Wielkopolski. Jednak coraz częściej geneza tej nazwy wiązana jest z imieniem Lestek (staropol. Leścik / Lścik), w znaczeniu "ludzie/ współplemieńcy Lestka". Tenże Lestek-eponim jest postrzegany jako ważna osobistość i utożsamiany z jednym z legandarnych lub pół historycznych książąt plemiennych – poprzedników Mieszka I (Lestek I, Lestek II, Lestek IIIoraz Lestek, syn Siemowita Piastowica). Według tego poglądu Lestkowice, to rzeczywista nazwa plemienia ze środkowej Wielkopolski, z którego terytorium Piastowie rozpoczęli podbój sąsiednich ziem i tworzenie państwa polskiego. Jednocześnie podaje się w wątpliwość konkurencyjną nazwę tego plemienia – Polanie – która nie jest poświadczona w żadnym źródle sprzed ok. 1000 r.

Zobacz też[edytuj]

§                     plemiona polskie

§                     Goplanie

Kategoria: Plemiona lechickie

2.       

§                     Portail de la Pologne Portail de la Pologne

Siemowit

Siemowit.PNG

Książę Polan

Poprzednik

nieznany

Następca

Lestek

Dane biograficzne

Dynastia

Piastowie

Ojciec

Piast

Matka

Rzepicha

Żona

nieznana

Dzieci

Lestek

Siemowit (Ziemowit)  książę Polan z IX wieku znany jedynie z kroniki Anonima zwanego Gallem. Według jego relacji Siemowit był synem Piasta i Rzepichy i objął władzę po obaleniu Popiela, zgodnie z wolą zgromadzonych na wiecu współplemieńców. Synem i następcą Siemowita był Lestek.

Kwestia historyczności Siemowita początkowo nie budziła wątpliwości, została zakwestionowana pod koniec XIX wieku. Od lat 60. XX wieku badacze raczej skłaniają się do uznania przekazanej przez Galla listy przodków Mieszka I, gdzie figuruje m.in. Siemowit, za autentyczną. Znacznie więcej zastrzeżeń co do autentyczności dotyczy informacji o rodzicach Siemowita.

Wśród badaczy wierzących w autentyczność tej postaci utrzymuje się, że lata życia Siemowita hipotetycznie powinny przypadać na okres lat około 845- (przypuszczalnie do roku) -900, chociaż istnieje możliwość, że ewentualny błąd tych ustaleń może wynosić nawet kilkadziesiąt lat. Natomiast objęcie władzy na pewno nastąpiło w drugiej połowie IX wieku. Nie jest znane miejsce jego pochówku[1].

Spis treści

 [ukryj]

·                     1 Kwestia historyczności Siemowita

o                                        1.1 Poglądy zwolenników istnienia Siemowita

o                                        1.2 Poglądy przeciwników istnienia Siemowita

·                     2 Imię

·                     3 Zobacz też

·                     4 Przypisy

·                     5 Literatura

Istnieje bogata debata historyków na temat istnienia lub nie Siemowita i jego dwóch następców.

Poglądy zwolenników istnienia Siemowita[edytuj]

Wielu polskich historyków (m.in. Henryk Łowmiański, Gerard Labuda, Kazimierz Jasiński) opowiedziało się za historycznością Siemowita.

 Kazimierz Jasiński, Rodowód pierwszych Piastów, 1992

Przekaz Galla o Piastach przedmieszkowych zasługuje na zaufanie aż z kilku względów: 1. intencją kronikarza właśnie w tym fragmencie jego relacji było przekazanie wiadomości, które uważał za prawdziwe, zaczerpnięte z wiernej pamięci, 2. wiadomości te przechowały się w tradycji dynastycznej przywiązującej dużą wagę do początków dynastii, 3. treść "trzeciej opowieści" nie zawiera elementów legendarnych (baśniowych), przy czym nie do przyjęcia jest zarzut zmyślenia występujących w niej imion, 4. lista imion u Galla znajduje poparcie poprzez porównanie jej z podobnymi listami książąt ruskich i czeskich Przemyślidów oraz 5. autentyczność listy Gallowej potwierdzają wyniki badań nad początkami państwa polskiego, wykazujące, że nie sięgają one dopiero panowania Mieszka I.[1]

Poglądy przeciwników istnienia Siemowita[edytuj]

Przeciw istnieniu Siemowita mają przemawiać odkrycia archeologiczne, z których wynika że dynamiczny rozwój państwa Polan rozpoczął się w latach dwudziestych X wieku, zatem panowanie Siemowita, Leszka i Siemomysła trwałoby bardzo krótko. Część mediewistów uważa, że podane w Kronice imiona przodków Mieszka mają znaczenie symboliczne i zostały wymyślone przez Galla. Nie można wreszcie wykluczyć, że zmyślony przez Galla jest tylko opis panowania władców, podczas gdy imiona są faktycznymi imionami przodków Mieszka.

Przez wiele lat, wspierana autorytetem Oswalda Balzera, który takie miano zastosował w Genealogii Piastów utrzymywała się forma imienia Ziemowit, pomimo że już w recenzjach tej pracy z przełomu XIX i XX wieku zgłaszano do niej zastrzeżenia. Zgodnie z ustaleniami językoznawców imię to pochodzi od słowiańskiego wyrazu semja = rodzina, i w związku z tym jedyną poprawną jest forma Siemowit[1].

§                     historia Polski (do 1138),

§                     Władcy Polski

§                     legendarni władcy Polski,

§                     Siemowit (imię).

§                     Piastowie

1.       1,0 1,1 1,2 Kazimierz Jasiński: Rodowód.... 1992, ss. 46-47. 

1.      Banaszkiewicz Jacek: Podanie o Piaście i Popielu: studium porównawcze nad wczesnośredniowiecznymi tradycjami dynastycznymi. Warszawa: Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1986. ISBN 83-01-06697-0. 

2.      Buczek Karol: Zagadnienie wiarygodności dwu relacji o początkowych dziejach państwa polskiego. W: Prace z dziejów Polski feudalnej: ofiarowane Romanowi Grodeckiemu w 70. rocznicę urodzin. Warszawa: Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1960, ss. 45-70. OCLC 17341886. 

3.      Gieysztor Aleksander: Siemowit. W: Labuda Gerard (red.), Stieber Zdzisław (red.): Słownik starożytności słowiańskich: encyklopedyczny zarys kultury Słowian od czasów najdawniejszych. T. V: S-Ś. Wrocław: Zakład Narodowy im. Ossolińskich - Wydawnictwo, 1975, s. 169. ISBN 83-04-00080-6. 

4.      Jasiński Kazimierz: Rodowód pierwszych Piastów. Wyd. I. Warszawa-Wrocław: Volumen, Uniwersytet Wrocławski, 1992, ss. 46-48. ISBN 83-85218-32-7. 

5.      Kętrzyński Stanisław: Polska X-XI wieku. Warszawa: Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1961. OCLC 9982289. 

6.      Koneczny Feliks: Dzieje Polski za Piastów. Kraków: Nakładem Krakowskiego Towarzystwa Oświaty Ludowej, 1902, s. 28. OCLC 250489461. 

7.     Labuda Gerard. Kronika genealogiczna jako źródło do dziejów rozbicia i zjednoczenia monarchii w Polsce średniowiecznej. „Studia Źródłoznawcze: rocznik poświęcony naukom pomocniczym historii i źródłoznawstwu polskiemu i powszechnemu”. Tom XXII, s. 43, 1977. Warszawa-Poznań: Polska Akademia Nauk. Instytut Historii. ISSN 0081-7147.

8.      Łaguna Stosław. Rodowód Piastów. „Kwartalnik Historyczny”. Organ Towarzystwa Historycznego założony przez Xawerego Lipskiego. Rocznik XI, s. 752, 1897. Semkowicz Aleksander (red.). We Lwowie: Druk i papier nakładem Zakładu Narodowego im. Ossolińskich. OCLC 561930381.

9.      Łowmiański Henryk: Dynastia Piastów we wczesnym średniowieczu. W: Tymieniecki Kazimierz (red.), Labuda Gerard (współred.), Łowmiański Henryk (współred.): Początki państwa polskiego: księga tysiąclecia. T. I: Organizacja polityczna. Poznań: Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1962. OCLC 69364284. 

10.  Łowmiański Henryk: Początki Polski: z dziejów Słowian w I tysiącleciu n.e. T. V: Okres lechicki (ciąg dalszy). Warszawa: Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1973, s. 5. OCLC 68668725. 

11.  Małecki Antoni: Lechici w świetle historycznej krytyki. Wyd. I. We Lwowie: Nakładem Zakładu Narodowego im. Ossolińskich, 1897, s. 50. OCLC 25063970. 

12.  Ślaski Kazimierz: Wątki historyczne w podaniach o początkach Polski. Z. I. T. XXIV. Poznań: Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1968, seria: Prace Komisji Historycznej/Poznańskie Towarzystwo Przyjaciół Nauk. Wydział Historii i Nauk Społecznych. OCLC 3517280. 

13.  Trawkowski Stanisław: Siemowit. W: Markiewicz Henryk (red. nacz.): Polski Słownik Biograficzny. Z. I: Siemiątkowski Antoni - Sienicki Mikołaj. T. XXXVII: Siemiątkowski Antoni - Skaradkiewicz Patrycy. Kraków: Polska Akademia Nauk. Instytut historii im. Tadeusza Manteuffla, 1996-1997, s. 64. ISBN 8386301287. 

14.  Widajewicz Józef: Początki Polski. Wrocław: Książnica Atlas, 1948. OCLC 25257629. 

15.  Wielka historia Polski. Wyrozumski Jerzy Lesław. T. II: Dzieje Polski piastowskiej: (VIII wiek - 1370). Kraków: Fogra, 1999, ss. 69-70, seria: Wielka historia Polski z kom. red. Grodziski Stanisław, Wyrozumski Jerzy Lesław, Zgórniak Marian, (t. 1-5). ISBN 83-85719-38-5. 

 

 

 

 

Вонжик (герб)

[править]

Материал из Википедии — свободной энциклопедии

Перейти к: навигация, поиск

POL COA Wąż.svg

 

According to a traditional legend, first recorded by the ancient Czech chronicler Cosmas of Prague in the early 12th century, Říp was the place where the first Slavs, led by Praotec Čech (Forefather Bohemus), settled. The land was named after the leader. In the 16th century the legend was revived by Václav Hájek of Libočany who claimed that Bohemus was buried in the nearby village of Ctiněvesand, later on, by Alois Jirásek in his Old Bohemian Legends from 1894.

[edit]

 

 Vraisemblablement, Mieszko 1er s’est rapproché du tchèque Boleslav 1er  ce qui a conduit à son mariage en 965 avec sa fille  Dobrawa Przemeslidka appellée aussi Dobrowka

Prawdopodobnie w 964 Mieszko rozpoczął pertraktacje z władcą Czech Bolesławem I Okrutnym. W ich efekcie w 965 Mieszko zawarł małżeństwo z córką Bolesława Dobrawą Przemyślidką, nazywaną również Dąbrówką[14]. Inicjatywa zawarcia sojuszu prawdopodobnie wyszła od księcia Polan. Szacuje się, że w lutym 965 odbyły się oficjalne zmówiny[15].

Mieszko 1er fut le premier prince de l’histoire polonaise attestée par de nombreuses sources fiables .Il n’a cependant pas été le premier souverain de l’Etat naissant.Les noms de ses ancêtres sont connus.C’est le chnoniqueur du XII ème siècle Gallus Anonymus qui les cite.Selon lui, le père de Mieszko 1er aurait été Siemomysł, son grand-père Leszek et son arrière grand-père Siemowit.L’ancêtre de cette dynastie des Piast a dû être un pauvre laboureur de Gniezno., le mari de Rzepicha.Il s’agit plutôt d’une légende selon laquelle les historiens se basent sur les dernières traces des traditions mythologiques ancestrales. La famille des descendants de Siemovit a d’abord régné sur la tribu des Polanes puis a progressivement subordonné les autres tribus voisines.

Skubek aurait été un membre de la famille de Siemomysł  (traduction du mot družiníkov en slovène) qui a crée cette nouvelle lignée portant le nom  Wąż  (serpent) transcrit sur un blason, avec .pluriel Wężyki Venžík ,  de manière à ce que d’autres familles ne puissent pas se l’attribuer plus tard

Depuis lors, cette lignée   déclarée Wężyk,  avait son siège ancestral à Wola Wężykowa

 

Armoiries des Piast

Wąż  (serpent) Guillaume Apolinaire serait un descendant de cette lignée Venzik crée par le père de Mieszko 1er pour sa famille avant 960 de notre ère.

WOLA WEZYKOWA 98160 POLAND

 

 

La dynastie Piast est une lignée de rois et de ducs qui ont gouverné la Pologne depuis son apparition en tant qu’État indépendant jusqu’en 1370. Les descendants des Piast ont continué à régner sur les différents duchés provenant de la fragmentation du territoire polonais, en Mazovie jusqu’en 1526 et en Silésie jusqu’en 1675.

Piast est l’ancêtre légendaire de ces nobles. Son nom est mentionné pour la première fois dans la Chronique des ducs polonais deGallus Anonymus, écrite vers 1113. Bien que très tôt dans l’histoire, les ducs et les rois se considèrent eux-mêmes comme les descendants de Piast, ce sont des historiens du xviie siècle, travaillant pour les souverains des duchés de Silésie, qui parlent les premiers de dynastie Piast.

Aller à :Navigation,rechercher

Mieszko Ier

Duc de Pologne

Mieszko1.jpg

Mieszko Ier par Jan Matejko (1838-1893)

Règne

960-992

Dynastie

Piast

Prédécesseur

Siemomysł

Successeur

Boleslas Ier

Biographie

Naissance

v. 935

Décès

25 mai 992

Poznań

Père

Siemomysł

Mère

Gorka

Conjoint(s)

1.      Dubravka

2.      Oda

Descendance

§                     Boleslas Ier (1)

§                     Świętosława (1)

§                     Mieszko (2)

§                     Świętopełk (2)

§                     Lambert (2)

Mieszko Ier (v. 9351  25 mai 992) est le premier souverain connu de la dynastie des Piasts et premier duc historique de Pologne.

Mieszko Ier a hérité de ses prédécesseurs d’un vaste territoire qui englobait la Grande-Pologne, la Cujavie, la Mazovie, mais a conquis aussi la Silésie, la Petite Pologne, la Poméranie et a placé la Pologne sous la protection de l'Église afin d'écarter la suzeraineté allemande.

En 962, Mieszko Ier, fils de Siemomysl et descendant du légendaire Piast, succède à son père et devient duc des Polanes, qui donneront le nom de Pologne au pays. Mieszko n’est pas son vrai nom, c’est un nom qui lui a été donné plus tard. Il règne sur les territoires que lui a légué son père (Grande Pologne, Cujavie, Mazovie) et qui sont convoités par le Saint Empire romain germanique. En 963, Wichman, un comte de Saxe au service du margrave Gero, envahit la Pologne et écrase lesPolonais (un frère de Mieszko est tué dans la bataille). Mieszko est obligé de reconnaître la suzeraineté du Saint Empire.

En 965, pour conjurer le danger tchèque au sud, Mieszko Ier fait une alliance avec la Bohême qu’il scelle en épousant la princesse Dubravka (Dobrawa, appelée ensuite Dąbrówka), chrétienne et fille du prince Boleslav Ier de Bohême. Il fait entrer des clercs lettrés et des prêtres dans sa cour. Au début de l’année 966, Mieszko Ier fait un voyage mémorable en Tchéquie, chez Boleslas Ier. De là, avec son beau-père, il part pour Ratisbonne où il se fait baptiser le 4 avril 966 selon les rites latinsde l’Église romaine, afin d’éviter une conversion forcée par les Allemands et l’incorporation de la Pologne dans le Saint Empire romain germanique. Ce baptême place la Pologne dans la sphère de la culture chrétienne occidentale et latine. En967, Mieszko Ier, avec l’appui des Tchèques, s’empare de la Poméranie occidentale (il occupe l’embouchure de l’Oder et annexe Szczecin) et écrase l’armée de Wichman, sur la rive gauche de la Warta. Celui-ci périt dans la bataille, le 26 septembre 967. En 968, suite à la conversion de Mieszko Ier, la papauté instaure chez les Polanes, à Poznań, un premierévêché confié à l’évêque missionnaire Jordan. Cet évêché dépend directement de Rome et non du Saint Empire.

La Pologne entre 960 et 992

Le 24 juin 972, suite à une offensive des Saxons, Mieszko Ier écrase l’arméebrandebourgeoise d'Odo Ier (le successeur de Gero), le margrave de Lusace (laMarche de l’Est saxonne), qui avait franchi l’Oder (bataille de Cedynia). Czcibor, le frère de Mieszko, est peut-être tué pendant la bataille2. La Poméranie occidentale se soumet à la Pologne. En 973, l’empereur Othon Ier, de retour d’Italie, arbitre le conflit entre la Lusace et la Pologne, tranchant en faveur d'Odo. Après le décès d’Othon Ier (7 mai 973), Othon II oblige Mieszko Ier et Odo à faire la paix (paix deQuedlinburg). Mieszko doit payer un tribut pour les territoires étendus à l’ouest de la Warta. Il doit aussi envoyer son fils Boleslas en otage à la cour de l’empereur mais il place son fils sous la protection pontificale et dénonce le traité devassalité, arrêtant de payer un tribut à l’empereur. En 974, il soutient Henri II de Bavière qui essaye sans succès de supplanter Othon II.

La mort de Dubravka en 977 annonce une érosion de l’alliance entre les Tchèques et les Polonais. En 979, Mieszko Ier repousse l’expédition militaire du Saint Empire et de la Lusace contre la Pologne. Un traité de paix met fin à la guerre et Mieszko épouse Oda, la fille de Dietrich d’Haldensleben, le margrave de la Marche du Nord.

En 980, Mieszko Ier prend la Petite Pologne aux Tchèques. L’embouchure de la Vistule est incorporée à la Pologne. MieszkoIer fonde la place forte de Gdańsk pour y consolider son pouvoir. En 981, il doit concéder du terrain à Vladimir le Grand de laRus' de Kiev qui attaque sur la frontière orientale, le long du Bug et du San. En 984, Mieszko Ier échange son soutien à l’empereur contre une protection contre les Polabes qui menacent la Poméranie occidentale. En 985, il se joint à la guerre du Saint Empire contre les Lusiciens. En 986, Mieszko Ier rend un hommage de vassalité à Othon III et l’aide à reconquérir la Misnie (986-987).

En 988, Mieszko construit une alliance contre les Danois, mariant sa fille Świętosława à Éric VI de Suède. Les Polonais s’emparent de Wolin et de Szczecin.

En 990, après plusieurs campagnes militaires, Mieszko Ier, aidé par le Saint Empire, a définitivement arraché la Silésie et la région de Cracovie (Petite Pologne) à l’influence du duc de Bohême. En 991, Mieszko Ier soutient activement Othon III contre le Brandebourg. Le Dagome Iudex, un document qui énumère les possessions du duc Mieszko Ier, est rédigé la même année. Il est confié au pape Jean XV qui place les territoires de Mieszko sous la protection pontificale.

Mieszko Ier décède le 25 mai 992, laissant à son fils aîné, le duc Boleslas Ier le Vaillant, un pays d’environ un million d’habitants.

Lech, Čech, and Rus

From Wikipedia, the free encyclopedia

  (Redirected from Lech, Czech and Rus)

The brothers Lech and Czech, founders of West Slavic lands of Lechia(Poland) and Bohemia in "Chronica Polonorum" (1506)

Lech, Čech, and Rus is a legend of three brothers – Lech, Čech, and Rus – who founded three Slavic nations: Poland (also known asLechia), Bohemia (Čechy, now known as the Czech Republic), and Ruthenia (Rus', whose successor states are now Russia, Belarusand Ukraine). There are multiple versions of the legend, including several regional variants that mention only one or two of the brothers.

Contents

 [hide]

·                     1 Variants of the legend

·                     2 Legend versus reality

·                     3 Oaks of Rogalin

·                     4 See also

·                     5 References

·                     6 External links

[edit]Variants of the legend

Lech, Czech, Rus and theWhite Eagle, as painted by Walery Eljasz-Radzikowski (1841-1905)

In the Polish version of the legend, three brothers went hunting together but each of them followed a different prey and eventually they all traveled in different directions. Rus went to the east, Čech headed to the west to settle on the Říp Mountain rising up from the Bohemian hilly countryside, while Lech traveled north. There, while hunting, he followed his arrow and suddenly found himself face-to-face with a fierce, white eagle guarding its nest from intruders. Seeing the eagle against the red of the setting sun, Lech took this sight as a good omen and decided to settle there. He named his (settlement) Gniezno (Polish gniazdo - 'nest') in commemoration and adopted the White Eagle as his coat-of-arms. It remains a symbol of Poland to this day.

Other variations of Lech's name (pronounced [ˈlɛx]) include: Lechus,[1] Lachus, Lestus and Leszek. Czech, or Praotec Čech (pronounced[ˈpra.otɛts ˈtʃɛx]; Forefather Čech) also comes under the Latin name Bohemus or German Böhm, for the name is based on a pre-Slavic Celtic designation (Celtic tribe Boii, latin form Boiohaemum that was used for Czech lands).[2]

A variant of this legend, involving only two brothers, is also known in the Czech Republic. As described by Alois Jirásek in Staré pověsti české, two brothers came to Central Europe from the east: Čech and Lech. As in the Polish version, Čech is identified as the founder of theCzech nation (Češi pl.) and Lech as the founder of the Polish nation. Čech had to climb up the mountain Říp, look to the landscape and settled with a tribe in the area, whereas Lech continued to the lowlands of the north.

A similar legend (with partly changed names) was also registered in folk tales at two separated locations in Croatia: in the Kajkavian dialect of Krapina in Zagorje (northern Croatia) and in the Chakavian dialect of Poljica on the Adriatic Sea (central Dalmatia). The Croatian variant was described and analysed in detail by S. Sakač in 1940.[3]

[edit]Legend versus reality

Area of Balto-Slavic dialectic continuum (purple) with proposed material cultures correlating to speakers Balto-Slavic in Bronze Age (white). Reddots= archaic Slavic hydronyms

The earliest Polish mention of Lech, Čech and Rus is found in the Chronicle of Greater Poland[4] written in 1295 in Gniezno or Poznań. In Bohemian chronicles, Čech appears on his own or with Lech only; he is first mentioned as Bohemus in Cosmas' chronicle (1125).

The legend suggests the common ancestry of the Poles, the Czechs and the Ruthenians (Russians, Ukrainians and Belarusians) and illustrates the fact that as early as the 13th century, at least three different Slavic peoples were aware of being ethnically and linguistically-interrelated, and, indeed, derived from a common root stock.

Duke Czech

The legends also agree with the location of the homeland of the Slavic peoples in eastern Europe. This area overlapped the region presumed by mainstream scholarship to be the Proto-Indo-European homeland in the general region of the Pontic-Caspian steppe.[5] In the framework of the Kurgan hypothesis, "the Indo-Europeans who remained after the migrations became speakers of Balto-Slavic".[6]

The legend also attempts to explain the etymology of these people's ethnonyms: Lechia (another name for Poland), the Czech lands (including Bohemia, Moravia, and Silesia), and Ruś(Ruthenia). In fact, the term "Lechia" derives from the tribe of Lędzianie.[citation needed] A prominent Renaissance Polish man of letters, Jan Kochanowski, in his essay on the origin of the Slavs, makes no mention of the third "brother", Rus. Moreover, he dismisses the legend entirely, stating that "no historian who has taken up the subject of the Slavic nation [...] mentions any of those two Slavic leaders, Lech and Czech". He goes on to assume that "Czechy" and "Lachy" are quite probably the original names for the two nations, although he does not dismiss the possibility that there might have been a great leader by the name Lech whose name replaced the original and later forgotten name for the Polish nation.[7]

[edit]Oaks of Rogalin

Lech, Czech and Rus oaks inRogalin, Poland

Lech, Czech and Rus are three ancient large oaks in the garden adjacent to the 18th century palace in Rogalin, Greater Poland. Each of them is several hundred years old.[8] They vary between 23 and 30 feet in circumference. They've been declared natural landmarks and placed under protection.

[edit]See also

§                     Etymology of Rus and derivatives.

[edit]References

1.                             ^ Reges Et Principes Regni Poloniae Adrian Kochan Wolski; Riksarkivet E 8603; BUV 18.24.1.17 [1] Quote: LECHUS adest, a quo deducta colonia nostra est.

2.                             ^ Andreas Osiander, Before the state: systemic political change in the West from the Greeks to the French Revolution, pg. 241, Oxford University Press (2008), ISBN 0198294514

3.                             ^ Krapina-Kijev-Ararat, Priča o troje braće i jednoj sestri. Život 21/3: 129–149, Zagreb

4.                             ^ "Fix hiis itaque Pannoniis tres fratres filii Pan principis Pannoniorum nati fuere quorum primogenitus Lech, alter Rus, tercius Czech nomine habuerunt. Et hii tres hec tria regna Lechitarum, Ruthenorum, et Czechorum quit et Bohemi [...] Germo est quaddam instrumentum in quo duo boves simul iuncti trahendo aratrum seu plaustrum incedunt, sic et Theutunici cum slavis regna contigua habentes simul ..." Translation: Among the Pannonians, therefore, three brothers were born to Pan, prince of the Pannonians. The first was named Lech, the second Rus and the third Czech. These three held the three kingdoms of the Lechites [Poles], Russians and Czechs (or Bohemians) […] Germo is a type of vehicle in which two oxen are yoked together to draw a plough or pull a cart, and so the Germans and the Slavs, having common borders, pull together; there is no people in the world so familiar and friendly to one another as the Slavs and Germans. [in:] Chronica Poloniae Maioris. Kronika Wielkopolska. ed. and commentary by Brygida Kürbis. Warszawa 1970

5.                             ^ Anthony, David W. (2007). The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton, NJ: Princeton University Press. ISBN 9780691058870.

6.                             ^ F. Kortlandt, The spread of the Indo-Europeans, p.4

7.                             ^ Jan Kochanowski, Proza polska, Universitas, Kraków 2004, pp. 19-21 (in Polish)

8.                             ^ Patrick Taylor, The Oxford companion to the garden, pg. 411, Oxford University Press (2006), ISBN 0198662556

[edit]

En 990, la guerre a éclaté à la frontière polono-tchèque, dans laquelle l'Allemagne a appuyé la  Pologne.

 En conséquence, la Silésie polonaise, et peut-être également le sud de Cracovie, la Petite Pologne ont été rattachés à son r. La dernière étape 
vie politique et a été de délivrer un document qui a survécu 
que dans l'abstrait, et a été appelé par les historiens de la première 
Dagomé mots iudex du texte. Loi du roi de Pologne a donné son 
l'État dans les soins du pape. Ce fut probablement pour protéger l'Eglise 
revendications polonaises contre les allemands, ainsi que de fournir plus jeunes 
princière part fils du pouvoir en Pologne. Avec sa première femme, Dobrawą, 
fils Mieszko de Boleslas avait une fille. Le second, Oda - trois fils, 
dont l'un est décédé au début. Avant sa mort, le prince état partagé 
entre les fils. Néanmoins, l'aîné d'entre eux, Boleslaw, a réussi sans 
difficultés majeures comprennent l'autorité sur l'ensemble du pays. Mieszko Ier a continué 
polonais de la construction, son temps se développe dans une structure sociale. 
Renforcement du pays en lançant la construction de nombreux villages fortifiés.Rose 
les églises. A propos de lui-même, sur le genre d'homme il était, presque 
nous ne savons rien. De l'observation de ses actions montrent qu'il était un homme politique, 
qui sait quand se retirer, et quand ils défendent leur dur 
tort. Il pourrait aussi faire une bonne impression sur les gens, qui 
courtisé la faveur. Nous savons qu'il offrait peu Otton III 
chameau, qui a noté les nombreux Allemands, et le message se trouve 
reflété dans plusieurs chroniques

Ujednoznacznienie Ten artykuł dotyczy legendarnej Piastówny. Zobacz też: roślinę o tej nazwie.

Piast i Rzepicha, dzieło nieznanego artysty

Rzepicha (Rzepka) – wzmiankowana w Kronice Galla Anonima żona Piasta, protoplasty dynastii Piastów i matka Siemowita.

Postać Rzepichy pojawiała się w źródłach zawsze obok męża, a jej wątek nie był rozbudowywany. Samo imię ma formę zdrobniałą i pochodzi od rzepy z przyrostkiem pomniejszającym[1].

1.      Jerzy Strzelczyk: Mity, podania i wierzenia dawnych Słowian. Poznań: Rebis, 2007. ISBN 978-83-7301-973-7. 

Kategoria: Piastowie

Rzepicha (Rzepka) - mentionnée dans la Chronique de  Gallus Anonymus femme, 
ancêtre de la dynastie des Piast et  mère de Siemovit un prince de la tribu des Polany . 
la Figure de Rzepicha est apparue dans les sources  et est toujours à côté de son mari, et son sujet 
n'a jamais été développé. Le  nom est utilisé sous la forme d’un diminutif et provient du mot radisle diminutif et sont issues de 
Velcro avec le suffixe-réduction [1]. 

§                     wątek (architektura) - sposób ułożenia cegieł lub kamieni w murze; wiązanie

§                     wątek (informatyka) - wydzielony fragment wykonywanego programu

§                     wątek (grupy dyskusyjne) - grupa wiadomości na jeden temat

§                     wątek (literatura)

§                     wątek tkacki - element struktury tkaniny

§                     ciąg logiczny myśli, rozmowy

 

 

Piastowie

Piastowie

Kraj

Polska

Tytuły

Królowie Polski
Różni książęta

Założyciel

Legendarny:
Piast Kołodziej
Historyczny
Mieszko I

Ostatni władca

Jerzy Wilhelm legnicki

Rok założenia

ok. 960

Rok rozwiązania

1675

Rok złożenia z funkcji

1370
Śmierć Kazimierza Wielkiego

Pochodzenie etniczne

polskie

Gałęzie

książęta krakowscy
książęta kujawscy
książęta mazowieccy
książęta sandomierscy
książęta wielkopolscy
książęta wrocławscy
książęta cieszyńscy
książęta głogowsko-żagańscy
książęta legnicko-brzescy
książęta oleśniccy
książęta opolscy
książęta opolsko-raciborscy
książęta oświęcimscy
książęta świdnicko-jaworscy
książęta ziębiccy

Elekcja Piasta na księcia

Piastowie – pierwsza historyczna dynastia panująca w Polsce od ok. 960 do 1370 roku. Za jej protoplastę uchodzi na półlegendarny Piast, syn Chościska, rataj spod Gniezna. Syn Piasta, Siemowit, (IX wiek) został księciem Polan. Pierwszym władcą z dynastii Piastów, którego historyczność nie jest kwestionowana, był Mieszko I (zm. 992), prawnuk Siemowita.

Piastowie zasiadali na polskim tronie od około 960 roku[1] (choć faktycznie na arenie międzynarodowej jako dynastia zaistnieli po przyjęciu chrztu przez Mieszka I w 966 roku) do 1370 roku (z przerwą na panowanie Wacława II[2]), kiedy to zmarł Kazimierz III Wielki. Boczne linie Piastów utrzymały się na Mazowszu (do 1526 roku) i na Śląsku (do 1675 roku).

Od pokolenia synów Bolesława III Krzywoustego[3] Piastów dzieli się na linie śląską (wywodzącą się od Władysława II Wygnańca),wielkopolską (wywodzącą się od Mieszka III Starego), małopolską, mazowiecką i kujawską (wywodzącą się od Kazimierza II Sprawiedliwego).

Spis treści

 [ukryj]

·                     1 Nazwa

·                     2 Pierwsi Piastowie

·                     3 Linie Piastów

o                                        3.1 Piastowie śląscy

o                                        3.2 Piastowie wielkopolscy

o                                        3.3 Piastowie małopolscy

o                                        3.4 Piastowie mazowieccy

o                                        3.5 Piastowie kujawscy

·                     4 Ostatni Piastowie

·                     5 Monumentum Piasteum

·                     6 Orzeł piastowski

·                     7 Dane statystyczne

o                                        7.1 Imiona

o                                        7.2 Małżeństwa

o                                        7.3 Długowieczni Piastowie i Piastówny[12]

§                                                 7.3.1 kobiety

§                                                 7.3.2 mężczyźni

o                                        7.4 Stan duchowny

o                                        7.5 Koronacje królewskie

o                                        7.6 Nienaturalne zgony według źródeł (nie zawsze potwierdzone)

o                                        7.7 Znane dzieci ze związków pozamałżeńskich

·                     8 Przypisy

·                     9 Zobacz też

·                     10 Bibliografia

o                                        10.1 Linki zewnętrzne

Nazwa[edytuj]

Określenie Piastowie pochodzi od imienia protoplasty dynastii Piasta.

Istnieją hipotezy, że nazwa piast była określeniem urzędu pełnionego, zapewne dziedzicznie, przez członków rodu – urzędu, do którego obowiązków należało opiekowanie się (piastowanie) potomstwem księcia czy też jego domem. Zwolennicy tej hipotezy wskazują historię frankońskich Karolingów, którzy odsunęli od władzy Merowingów, u których pełnili dziedzicznie urząd majordomusa (= piasta?) (podobnie Piastowie w osobie Siemowita, syn Piasta, mieli odsunąć od władzy księcia Popiela, panującego w Gnieźnie).

Pojęcie Piastowie i wywodzenie całej dynastii polskiej od Piasta zawdzięczamy pracom historiografów i genealogów pracujących na dworze legnicko-brzeskiej linii Piastów śląskich.

Pierwsi Piastowie[edytuj]

Pierwsi przedstawiciele dynastii Piastów, Siemowit, Lestek i Siemomysł, władali plemieniem Polan. Teoria ta jest uznawana za główną wizję dziejów Polski, ale warto także wspomnieć, że istnieje także hipoteza alternatywna, w myśl której pierwsi Piastowie pochodzili z najemnej drużyny skandynawskiej i odsunęli od władzy lokalną władzę gnieźnieńską (czego echem ma być legenda o Popielu)[4]. Za twórcę polskiej państwowości i pierwszego władcę Polski z dynastii Piastów uważa się Mieszka I. Ten władca też jako pierwszy z dynastii przyjął w 966 roku chrzest. Bolesław I Chrobry, syn i następca Mieszka I, był pierwszym władcą Polski, który dostąpił koronacji (1025). Prestiż dynastii na arenie międzynarodowej podniosło małżeństwo Mieszka II Lamberta, syna i następcy Bolesława Chrobrego, z Rychezą, po kądzieli wnuczką cesarza Ottona II.

Wprawdzie większość władców z dynastii Piastów pozostawiało kilku synów, jednak do trwałego podziału dynastii na kilka linii doszło dopiero w 1138 roku po śmierciBolesława III Krzywoustego. Jednocześnie wydana przez tego władcę ustawa sukcesyjna zapoczątkowała w Polsce okres rozbicia dzielnicowego.

W literaturze genealogicznej do pierwszych Piastów zalicza się przedstawicieli dynastii do pokolenia dzieci Bolesława III Krzywoustego oraz (ze względów praktycznych) potomstwo jednego z jego synów - Bolesława IV Kędzierzawego.

Linie Piastów[edytuj]

Piastowie śląscy[edytuj]

Information icon.svg Osobny artykuł: Piastowie śląscy.

Linia Piastów śląskich wywodzi się od Władysława II Wygnańca (1105-1159), księcia krakowskiego (senioralnego) i śląskiego. Od najstarszego syna Władysława, Bolesława I Wysokiego, wywodzi się linia wrocławska, z której później wyodrębniły się linie:

§     legnicka (wywodziła się od Bolesława II Rogatki, prawnuka Bolesława I Wysokiego) wygasła na Jerzym Wilhelmie w 1675 r.,

§     świdnicka (wywodziła się od Bolka I Surowego, syna Bolesława II Rogatki), wygasła na Bolku II Małym w 1368 r.,

§     ziębicka (wywodziła się od Bolka II Ziębickiego, syna Bolka I Surowego), wygasła na Janie ziębickim w 1428 r.,

§     głogowska (wywodziła się od Konrada I głogowskiego, brata Bolesława II Rogatki), wygasła na Henryku XI w 1476 r.,

§     żagańska (wywodziła się od Henryka IV Wiernego, wnuka Konrada I głogowskiego), wygasła na Janie II Szalonym w 1504 r.,

§     oleśnicka (wywodziła się od Konrada I oleśnickiego, brata Henryka IV Wiernego), wygasła na Konradzie X w 1492 r.,

Z kolei od Mieszka Plątonogiego, drugiego syna Władysława II Wygnańca, wywodzi się linia raciborska. Podział tej linii na kolejne datuje się od pokolenia synów Władysława opolskiego. Tak więc wyodrębniły się linie:

§     cieszyńska (wywodziła się od Mieszka cieszyńskiego, syna Władysława Opolskiego), wygasła na Fryderyku Wilhelmie w 1625 r.,

§     oświęcimska (starsza) (wywodziła się od Władysława Oświęcimskiego, syna Mieszka cieszyńskiego), wygasła na Janie III w 1405 r.,

§     oświęcimska (młodsza) (wywodziła się od Przemysława Oświęcimskiego, prawnuka Mieszka cieszyńskiego), wygasła na Janie V w 1494 r.,

§     bytomska (wywodziła się od Kazimierza bytomskiego, syna Władysława Opolskiego),wygasła na Bolesławie w 1355 r.,

§     opolska (wywodziła się od Bolesława I opolskiego, syna Władysława Opolskiego), wygasła na Janie II Dobrym w 1532 r.

§     raciborska (wywodziła się od Przemysława raciborskiego, syna Władysława Opolskiego), wygasła na Leszku w 1336 r.

Dzielnicą senioralną z tej linii Piastów władali: Władysław II Wygnaniec, Mieszko Plątonogi, Henryk I Brodaty, Henryk II Pobożny, Bolesław Rogatka (często pomijany w zestawieniach władców dzielnicy senioralnej[5]) i Henryk IV Probus.

Piastowie wielkopolscy[edytuj]

Information icon.svg Osobny artykuł: Piastowie wielkopolscy.

Linia Piastów wielkopolskich wywodzi się od Mieszka III Starego (zm. 1202), księcia wielkopolskiego. Spośród jego synów jedynie Odon doczekał się męskiego potomstwa. W linii męskiej Piastowie wielkopolscy wygaśli na Przemyśle II, zamordowanym w 1296 roku, zaś w linii żeńskiej na jego siostrze stryjecznej, Jadwidze w 1339.

Dzielnicą senioralną z tej linii Piastów władali: Mieszko III Stary, Władysław Laskonogi i Przemysł II. Ten ostatni był również czwartym Piastem w ogóle, a pierwszym od czasów Bolesława II Szczodrego, który został koronowany (26 czerwca 1295).

Piastowie małopolscy[edytuj]

Information icon.svg Osobny artykuł: Piastowie małopolscy.

Linia Piastów małopolskich wywodzi się od Kazimierza II Sprawiedliwego (1138-1194), księcia krakowskiego, a później także mazowieckiego. Spośród jego synów dwóch doczekało się potomstwa - Leszek Biały (kontynuator linii małopolskiej) i Konrad I mazowiecki (założyciel linii mazowieckiej). W linii męskiej Piastowie małopolscy wygaśli naBolesławie Wstydliwym, zmarłym w 1279 roku. Ostatnią Piastówną małopolską była Salomea (późniejsza błogosławiona), zmarła w 1268 roku.

Z tej linii Piastów w dzielnicy senioralnej, a później krakowskiej panowali Kazimierz II Sprawiedliwy, Leszek Biały i Bolesław V Wstydliwy. Należy zaznaczyć, że dzielnica senioralna była dzielnicą dziedziczną Piastów małopolskich.

Piastowie mazowieccy[edytuj]

Information icon.svg Osobny artykuł: Piastowie mazowieccy.

Starsza linia Piastów mazowieckich wywodzi się od Bolesława IV Kędzierzawego, wygasłą na jego synu Leszku zm. 1186, który przekazał swoją dzielnicę Kazimierzowi II Sprawiedliwemu zm.1194.

Młodsza linia Piastów mazowieckich wywodzi się od Konrada (zm. 1247), księcia mazowieckiego, syna Kazimierza II Sprawiedliwego. Spośród jego synów męskiego potomstwa doczekali się Kazimierz I kujawski (założyciel linii Piastów kujawskich) oraz Siemowit I, który kontynuował linię mazowiecką.

Linię mazowiecką dzieli się na dwie linie:

§    płocką - wywodzącą się od Siemowita IV, także syna Siemowita III, wygasłą na Władysławie II w 1462 r.

§    warszawską - wywodzącą się od Janusza I, syna Siemowita III, wygasłą w linii męskiej w 1526 roku na Januszu III.

Spośród przedstawicieli tej linii dzielnicą krakowską władał Konrad I mazowiecki.

Piastowie kujawscy[edytuj]

Information icon.svg Osobny artykuł: Piastowie kujawscy.

Linia Piastów kujawskich wywodzi się od Kazimierza I (zm. 1267), księcia kujawskiego. Z tej linii Piastów dzielnicę krakowską opanował najpierw Leszek Czarny w 1279 roku po śmierci Bolesława Wstydliwego, a później jego przyrodni brat Władysław I Łokietek w 1306 roku po śmierci Wacława III, który w 1320 roku został koronowany na króla Polski. Po śmierci Łokietka w 1333 roku kolejnym królem Polskim został jego syn Kazimierz III Wielki. Ten jednak zmarł w 1370 roku, nie pozostawiając legalnego męskiego potomka, a polską koronę odziedziczył jego siostrzeniec Ludwik, król Węgier z dynastii Andegawenów (boczna linia Kapetyngów).

Linia Piastów kujawskich wymarła w linii męskiej na Władysławie Białym w 1388 roku.

Ostatni Piastowie[edytuj]

Za ostatniego męskiego przedstawiciela dynastii Piastów uchodzi Jerzy Wilhelm, książę brzesko-legnicki zmarły 21 listopada 1675 w Brzegu. Ostatnią Piastówną byłaKarolina (zm. 1707), księżniczka legnicka.

Jerzego Wilhelma przeżył jego stryj August hrabia Legnicki (August von Liegnitz), zmarły w 1679 w swym majątku Kantorowice (Kantersdorf) w ks. brzeskim. Pochodził on jednak z małżeństwa morganatycznego i nie miał praw do nazwiska i spadku. Innym sugerowanym ostatnim męskim przedstawicielem dynastii Piastów, jednak również bez prawa do tronu czy nazwiska, był baron von und zu Hohenstein  Ferdynand II zmarły 3 kwietnia 1706, wnuk Wacława Gotfryda, naturalnego syna przedostatniego księcia cieszyńskiego Adama Wacława z jego pozamałżeńskiego związku z ochmistrzynią Małgorzatą Kostlachówną.

Monumentum Piasteum[edytuj]

W Monumentum Piasteum, legnickiej nekropolii (ukończonej w 1679 i znajdującej się przy kościele św. Jana) ostatnich książąt piastowskich znajduje się panteon całej tej dynastii. Wewnętrzna kompozycja skupia sie wokół centalnej kopuły jej kompozycji malarskiej, wokół której rozmieszczono sceny z najstarszych dziejów Polski i Śląska. Dopełnieniem całości jest łaciński napis, przepełniony dynastyczną dumą historyczną, który brzmi:

Bogu, Opiekunowi szczątków i pobożnym cieniom Domu Piastowskiego ten pomnik poświęcono,

 który wziął początek z Piasta w roku 775 ery Chrystusowej,

1.   dał Sarmacji 24 królów i

2.   licznych panujących Śląskowi 123 książąt,

3.   kościołowi 6 arcybiskupów i biskupów,

Północy religię, naukę, urządzenia państwowe, świątynie, szkoły, miasta, zamki i mury obronne, dzięki władcom pobożnym, szlachetnym, świętym, dzielnym i łaskawym. Germanię ocalił od nawały tatarskiej, który na Chrystianie najlepszym i jego synu Jerzym Wilhelmie ostatnim, lecz w zasługach najpierwszym dnia 21 listopada 1675 roku przy wielkim żalu Ojczyzny, Europy i cesarza równo po dziewięciu stuleciach skończył się i zasłużył, aby Ludwika, księżna anhalcka, ostatnia matka Piastów pomnik ten zbudowała przodkom i pradziadom, jako też potomnym, małżonkowi, synowi, sobie i pozostałej córce Karolinie księżnej holsztyńskiej roku Chrystusowego 1679, płacząc nad urnami tych, z których każdy mając cnotę za herolda, a świat Północy za pomnik niczego by nie potrzebował, gdyby wcześniej od głazów nie milkło zapomnienie i niewdzięczność śmiertelnych.

Вонжик (герб)

[править]

Материал из Википедии — свободной энциклопедии

Перейти к: навигация, поиск

POL COA Wąż.svg

Детали

Первое упоминание

1389

Использование

В России герб Козарского (Грб. X, 122)

Вонж (польск. Wąż, Anguis, Serpens, Wężyk, Ужик) — гласный польский дворянский герб.

Содержание

[убрать]

[править] Описание

В поле червлёном извивающийся уж, головою обращенный вверх. Начало этого герба относят к 1306 г. и объясняют его название именем того, кому он был впервые пожалован. Это знамя допускает некоторые видоизменения, а именно: змей бывает иногда с короною на голове, яблоком во рту и с хвостом, до того искривленным, что образует цифру 8. В других гербах тот же коронованный змей держит во рту шар с крестом, в иных он глотает ребенка, и, наконец, есть гербы, в которых два ужа с высунутыми жалами стоят один против другого и, соприкасаясь хвостами, смотрят друга на друга[1].

[править] Герб используют

[показать]

142 рода

Амброжевичи (Ambrozewicz, Ambroziewicz), Амброжкевичи (Ambrozkiewicz), Бабашовские (Babaszowski), Бенькунские, Богведские (Bogwiedzki), Бомблевичи (Bomblewicz), Борек (Borek), Бржостовичи (Brzostowicz), Халембек (Chalembek), Цихоцкие (Cichocki), Цихонские (Cichonski), Циховские (Cichowski), Цехомские (Cichomski, Ciechomski), Цимоховские (Cimochowski), Чеховицкие (Czechowicki), Длотовские (Dlotowski), Добржанковские (Dobrzankowski), Фуровичи (Furowicz), Фурс (Furs), Фурсевичи (Fursewicz), Гардзинские (Gardzinski), Гурские (Gorski), Грозовские (Grozowski), Ясенские (Jasienski), Кочальские (Koczalski), Кочельские (Koczelski), Корач (Koracz), Костровицкие (Kostrowicki), Костровские (Kostrowski), Кошарские (Koszarski), Котушовские (Kotuszowski), Ковачи (Kowacz), Койчан (Koyczan), Козанецкие (Kozanecki), Козарские (Kozarski), Кучковские (Kuczkowski), Куровские (Kurowski), Кузарские (Kuzarski), Лойко (Loyko), Манера (Magiera), Малдржицкие (Maldrzycki), Малдржики (Maldrzyk), Недыхи (Niedych), Одольские (Odolski), Орынские (Orynski), Осинские (Osinski), Ожеговские (Ozegowski), Пясецкие (Piasecki), Писецкие (Pisecki), Подолецкие (Podolecki), Подолинские (Podolinski), Пояловские (Pojalowski), Полаевские (Polajowski), Райские (Rajski), Рудские (Rudzki, Rudzki na Rudkach, Rudzki Wezyk z Wielkiej Rudy), Ржешовские (Rzeszowski), Седлецкие (Siedlecki), Седлевские (Siedlewski), Семля (Siemla), Скржинские (Skrzynski), Сыктовские (Syktowski), Шалеские (Szaleski), Шамошевские (Szamoszewski), Шемеши (Шемиоши, Szemiosz), Шкутецкие (Szkutecki), Вонжи (Waz), Венжовские (Wezowski), Венжики (Wezyk, Wezyk Widawski), Вяльбут, Видавские (Widawski), Велявские (Wielawski), Змигродсмкие (Zmigrodzki).

Вонж изм.

Ясенские (Jasienski), Лойко (Loyko), Осинские (Osinski), Подолецкие (Podolecki), Вонжи (Waz), Венжики (Wezyk), Видавские (Widawski).

Ванчик (Венжик, Вонж, Wanczyk, Wezyk)

Койчаны Суковичи (Koyczan Sukowicz), Рутские (Rutski).

Вонж Мойжеша (Waz Mojzesza)

Гарлежинские (Garlezynski).

Венжик (Вонж, Wezyk, Waszykowye)

Длотовские (Dlotowski), Грозовские (Grozowski), Койчан (Koyczan), Козарские (Kozarski), Кучковские (Kuczkowski), Куровские (Kurowski), Орынские (Orynski), Подолецкие (Podolecki), Рудские (Rudzki), Шемиоши (Szemiosz), Видавские (Widawski).

Венжик изм.

Борек (Borek).

[править] Примечания

  1. Лакиер А.Б. § 91, № 31 // Русская геральдика. — 1855.

[править] Литература

Королевство Польское

Великое княжество Литовское

Гербы Городельской унии[скрыть]

Абданк • Богория • Вадвич • Венжик • Годземба • Гржимала • Гриф • Дембно • Дзялоша • Долива • Доленга • Дрыя • Елита • Задора • Заремба • Корчак • Кот морской • Кушаба • Лебедь • Лелива • Лис • Лодзя • Наленч • Новина • Огончик • Одровонж • Окша • Осморог (Геральт) • Осория • Пержхала • Побуг • Помян • Порай • Пулкозиц • Равич • Роля • Свинка • Сулима • Сырокомля • Топач • Топор • Тржаска • Трубы • Цёлек (Тёлок) • Шренява • Янина • Ястребец

 

Герб

Это незавершённая статья о гербе. Вы можете помочь проекту, исправив и дополнив её.

Источник — «http://ru.wikipedia.org/wiki/%D0%92%D0%BE%D0%BD%D0%B6%D0%B8%D0%BA_(%D0%B3%D0%B5%D1%80%D0%B1)»

Категории: Гербы по алфавиту | Польские дворянские гербы

Скрытая категория: Незавершённые статьи о гербах

Личные инструменты
Пространства имён
Варианты
Просмотры
Действия
     Поиск
Участие
Печать/экспорт
Инструменты
На других языках
  • Wikimedia Foundation
  • Powered by MediaWiki

 

(Weitergeleitet von Slawenaufstand)

Der Slawenaufstand von 983 war eine Erhebung der slawischen Liutizen und Abodriten östlich der Elbe gegen die Eingliederung in das Ostfrankenreich.

Inhaltsverzeichnis

 [Verbergen]

·                     1 Vorgeschichte

·                     2 Verlauf des Aufstands

·                     3 Folgen

·                     4 Literatur

Nach den Kriegszügen Heinrichs I. und Ottos I. galten die Elb- und Ostseeslawen als christianisiert. Zuletzt hatte Otto I. die Abodriten im Jahre 955 in der Schlacht an der Raxa unterworfen. Das Gebiet der Elb- und Ostseeslawen gehörte zunächst zur Sächsischen Ostmark, die im Jahre 965 in kleinere Marken aufgeteilt wurde. Vor allem dasErzbistum Magdeburg entfaltete ab 968 eine rege Missionstätigkeit.

Während im Reich um die Nachfolge des Erzbischofs Adalbert von Magdeburg und des Kaisers Ottos II. gestritten wurde, erhoben sich im Sommer 983 slawische Verbände unter der Führung der Liutizen und vertrieben die kirchlichen und politischen Vertreter des Reiches. Die Bischofssitze Brandenburg und Havelberg wurden besetzt, das KlosterKalbe geplündert. Den Liutizen schlossen sich Abodriten im Bistum Oldenburg an, welche 983 Hamburg überfielen. Ein in Eile aufgestelltes sächsisches Aufgebot konnte die Slawen nur für kurze Zeit hinter die Elbe zurückdrängen.

Die Lausitz und die sorbischen Marken, die unter sächsisch-thüringischer Herrschaft standen, hatten sich nicht am Aufstand beteiligt.

Ab 985 unternahmen die Reichsfürsten gemeinsam mit den polnischen Fürsten Mieszko I. und später Boleslaw I. jährliche Kriegszüge, um das Gebiet fest zu unterwerfen. Die Feldzüge erwiesen sich als wirkungslos.

König Heinrich II. entschloss sich zu einem Wechsel der Politik: Er schloss im Jahre 1003 ein Bündnis mit den Liutizen und führte ab 1004 statt dessen Kriege gegen das bisher verbündete Herzogtum Polen unter Boleslaw I. Die slawisch-heidnische Herrschaft der Liutizen konnte sich so bis ins 12. Jahrhundert halten.

Die unmittelbare Folge des Slawenaufstandes war ein fast völliger Stopp der Deutschen Ostsiedlung für die nächsten 200 Jahre. Die Bischöfe von Brandenburg und die Bischöfe von Havelberg lebten fortan als Titularbischöfe außerhalb ihrer Bistümer, zumeist am königlichen Hof. Erst im 12. Jahrhundert wurde nach erneuter Eroberung und teilweiser Einbindung slawischer Fürsten die deutsche Besiedlung jenseits der Elbe fortgesetzt.

§             Wolfgang Fritze: Der slawische Aufstand von 983 - eine Schicksalswende in der Geschichte Mitteleuropas. In: Eckart Henning, Werner Vogel (Hrsg.): Festschrift der landesgeschichtlichen Vereinigung für die Mark Brandenburg zu ihrem hundertjährigen Bestehen 1884–1984. Berlin 1984, S. 9–55.

§             Herbert LudatAn Elbe und Oder um das Jahr 1000. Skizzen zur Politik des Ottonenreiches und der slawischen Mächte in Mitteleuropa. Köln 1971, ISBN 3-412-07271-0.

§             Christian LübkeSlavenaufstand. InLexikon des Mittelalters. Bd. 7, Sp. 2003f.

§             Lutz PartenheimerDie Entstehung der Mark Brandenburg. Mit einem lateinisch-deutschen Quellenanhang. Köln/Weimar/Wien 2007 (mit Quellen zum Slawenaufstand S. 98–103)ISBN 3-412-17106-9.

KategorienSlawische Geschichte | Brandenbur

Venžík alebo po poľsky Wężyk je pôvodom poľský rod.

 

Arystokratycznej rodziny, z siedzibą w Czechach, Morawach i

 (być może w Czeskiem Królewstwem)

 przed i po Białej Górze
Rod wykazano wcześniej życia

 

Počiatky rodu sa podľa poľskej národnej legendy datujú okolo roku 960 po Kr. kedy bol Skubek povýšený medzi družiníkov kniežaťaZiemomysla

 

 . Od tej doby sa uvádzal ako rod Wężyk , ktorý mal svoje rodové sídlo Wola Wężykowa. Rozrastaním rodu sa vytvorili nové vetvy , Kostrowicky, Osinsky, Vestersky, Borkovsky, Goriansky, Podolsky ... Rod sa veľmi rýchlo rozrástol. Smonk v podobe hada, ktorého Skubek podľa legendy zabil, sa stal rodovým symbolom a neskôr erbom. Na rozdiel od Germánskej či tzv. západoeurópskej tradície , kde erb mohol mať v rode každý z bratov iný, mali Poliaci až do konca 15 storočia erb rodový, ktorý vyjadroval pokrvnú príbuznosť tak ako v škótsku , či keltskom Írsku. Rod už začiatkom 15 storočia mal priezvisko vyprofilovane a už aj historicky zaznamenane…

Pôvod mena Venžík je evidentne preukázaný z poľštiny - litovčiny. Jedná sa o fonetický prepis čítaného slova Wężyk - tak, ako ho počujú tí, čo nepoznajú správnu výslovnosť (tj. cudzinci,). (pozn.: a = „on" , e = „oen"- číta sa veľmi krátko „o" sa hltá, y po ž sa číta mäkko a stredne dlho), Podľa mena Wąż - Had , číta sa Vonž , Wężyk - z hada, patriaci hadovi , číta sa Venžík , - patronim pri tvorbe sufixu v priezviskách v Poľštine. V Poľštine je jeden had - Wąż a (dva) hadi už sú Węży. Asi hovorovým spôsobom vzniklo množné číslo Wężyki . Z toho spätne pre jednotné číslo vzniklo pomenovanie Venžík - Wężyk . Obdobne aj v Slovenčine sú koncovkou -ík, -ník, tvorení slová les - lesník a pod. Preto neskôr nebolo možné ako u iných poľských rodov k nemu priradiť cudzích, bez pokrvnej príbuznosti, len podľa podobnosti mena, lebo ich meno už bolo evidentne vytvorene v dávnej dobe a je nezameniteľné, takže iné sa na neho ani nepodobalo. Wężyki sú teda všetci príbuzní a potomkovia Skubeka.


Pôvodná vetva osídľovala Miechov, Poleje a Osiny v Krakovsku. Rod patrili medzi Mazovské kniežatá ( ksiac – kniežatko) až do Horodelskej únie. Vroku 1410 tiahol kráľVladislav Jagelovský a jeho brat Vitold - litovské veľkoknieža do vojny proti rádu nemeckých rytierov. V ich osobnej družine a stráži bol aj Jan Wężyk z Dąbrowy ktorý tlmočil z nemeckého jazyka a Mikołaj Wężyk i Bogufał kuchmistri kráľovský. Príslušníci rodu boli medzi 47 rodmi pri založení Poľko-litovského veľkokniežatstva (Rzeczipospolitej Obojga Narodow) 2.10. 1413 v Horodle. Od tejto doby sú „prísažné“ rody Horodelskej únie považované za najvyššiu poľskú a litovskú šľachtu, ktorej sú aj tzv. kniežacie (v Poľsku a Litve sa šľachta odvtedy nedelila na hodnosti) rody povinné preukázať úctu. Iba prísažné rody mohli voliť a byť zvolený za Veľkoknieža.

Venžíci obsadzovali najvyššie funkcie ako Vojvoda Vielopolski, Vojvoda Koniecpolski, Vojvoda Belsky, Zemský sudca, Veliteľ vojsk, Hlavný lovčí a pod. Pôsobili aj ako starostovia a kasteláni miest Vschov, Miechov, Krakov a i. Rodu patrili i hradné sídla Kowale, Drahimia, Kornik a iné… Potomkovia z vetiev Kostrowicky a Sulkovsky sa stali Veľkými Kniežatami Litvy a Ambrozievic zasa Malopoľské a České Knieža a Český princ. Družiníci Goriansky, z kráľovskej družiny doprevádzajúcej princeznú Annu, ktorá sa mala vydať za Uhorského kráľa Ladislava I- Svätého, sa stali významným magnátskym rodom Uhorska. Títo vládli ako Báni v Slavónii, Sriemsku a Mačve. Z oboch vzniknutých vetiev Gorianskych sa príslušníci rodu striedali Uhorskými palatínmi, kde vykonávali faktickú vládu v mene Kráľa nad Uhorskom viac ako 100 rokov. Ich hlavné sídla boli Devín, Budín a Siklos. Patrila im aj Liptovská župa, Uhrovec a Presburg (Bratislava). Medzi významné cirkevné osobnosti patril aj Jan Venžík, ktorý sa stal Arcibiskupom Hniezdenským a Prímasom Poľským, ktorý po smrti kráľa Vladislava vládol pod interegnum ako de jure Vice Rex , až do zvolenia nového Kráľa.. Týmto rod dostal výsadu korunovať kráľov Poľska, čo sa aj niekoľko krát stalo a obdržal i iné významné výsady. Ako prímas poľský mal aj svetskú hodnosť kniežat rímskonemeckej ríše. Z rodu bolo viac biskupov-kniežat a kňazov. No nielen Duchom, ale hlavne mečom vládli Venžíci. Iný Ján Venžík udelil ako vojvoda podolský zdrvujúcu porážku Tatárom . Ako dôkaz ich statočnosti svedčí fakt, že piati príslušníci rodu obdržali najvyššie vojenské vyznamenanie Order Virtutti Militery. Toto vyznamenanie je považované za jedno z troch najhonosnejších vojenských radov na svete, spolu s Victoria Cross a Cross of Glory . Iný boli držiteľmi Radu Bieleho orla, či Radu Sv. Juraja. Venžíci ako významní velitelia vojsk sa presadzovali aj mimo Poľsko a Litvu. O príslušníkoch rodu sú v Poľsku viaceré národné legendy opisujúce ich hrdinské činy. V Česku bol Vladika Jiřík kapitánom Naměšti nad Oslavou, Jan Dionísius hajtmanom Letovíc, Jaroš zasa rakúskeho Hardegu. Patrili medzi ochrancov povestnej kralickej biblie, ktorá aj vďaka nim sa zachovala dodnes.

Na území dnešného Slovenska sa uvádzajú už od roku 1540. Stanislav Venžík si okolo roku 1590 zobral za manželku baronesu Alžbetu Pograny, dcéru Baróna Benedikta Pograny de Nemes Kürt. Zúčastňoval sa bojov proti Turkom. Pograny bol vlastníkom a kapitánom hradu Vigľaš a významný proti Turecký bojovník v hodnosti Zadunajského generála . Svoje dcéry vydal za najstatočnejších veliteľov svojho vojska, Stanislausa Venchika a Ladislausa Zay de Cömör. Stanislav Venžík neskôr padol v boji proti Turkom okolo roku 1595 v bitke o Nové Zámky. Nakoľko sa sobášom s baronesou Alžbetou Pograny stal zároveň švagrom baróna Ladislava Zay, jeho potomkov uchýlili Zayovci k sebe na hrad Uhrovec, ktorý im už v tej dobe patril (Týmto sobášom sa opäť pokrvne stretajú s vetvou z Gorian). No viac ako o siroty, sa Zay zaujímal hlavne o ich majetky najmä v Nemes Kürth (Zemianske sady), hrad Vígľaš a kaštieľ Jaslovské Bohunice, v ktorých mali ako spoluvlastníci významný podiel. Akým spôsobom ich Zayovci pripravili o majetok nie je celkom známe. Pravdepodobne ešte ako majetok sirôt previedli pod svoju správu. Od tej doby ďalší Venžíci pôsobili v službách Zayovcov. Tu zastávali významné hospodárske funkcie. V roku 1659 im panovník obnovil šľachtický stav pre Uhorsko a celú Sv. Ríšu Rímsku , opäť za zásluhy v boji proti Turkom. V roku 1675 sú uvádzní v súpise šľachty Bratislavskej stolice. No ako málo majetný rod sa nepresadili v žiadnych významných funkciách. Výnimkou je Gašpar Venchik , ktorý pôsobil okolo roku 1845 ako prísažný prísediaci Prešporskej stolice.

Sobášmi je rod pokrvne spriaznený s uhorskými rodmi Zay de Cömör, Balassa de Gyarmat, Pograniy de Nemes Kurt, Kohary de Czabrak, Kálnoky de Kövöszpatak, Dobsa , Pongracz, Vanko, Trebichavský, Babindali, Tököly, Schura, Kozič, Mlynár, Kušnier.

Po roku 1804 odišli z Uhrovca a usadili sa v Trnave a jej okolí. Tu žijú Venžíci dodnes. Ján Wenžik bol aj príslušníkom delostreleckej brigády v Trenčíne, ktorá zohrala významnú úlohu pri vzniku samostatného Česko-Slovenska po skončení prvej svetovej vojny.

Z iných krajín kde pôsobili Venžíci je treba pripomenúť významného francúzskeho poeta Guilieme Venzik Kostrowicky - Apolinaire, ktorý bol zároveň aj vnukom Napoleona I. Taktiež českého učenca a zakladateľa reálneho českého školstva Jozefa Wenzika (Wenziga) , ktorý bol aj učiteľom Žofie Chotkovej, manželky následníka Rakúsko-Uhorského trónu, ktorých zavraždili v Sarajeve. Jeho najznámejšími sú libretá k k Smetanovým opetám Libuša, Dalibor a iné. Po Jozefovi Wenzigovi je v centre Prahy pomenovaná ulica. V súčasnosti na internete je možno nájsť Venžíkov po celom svete. Pôsobia od výpočtového strediska NASA, cez ekológov v Amazonskom pralese, či ako lekári v Egipte, alebo riadia obchodný koncern v Holandsku či lodenice v Rusku. Aj Venžíkov ako športovcov v medzinárodných súťažiach možno nájsť, či študentov univerzít ...

Kategória: Šľachtické rody

Armoiries vers 0960 en Moravie .   Wąż Venzik Venžík petit serpent.WAZA pourrait venir du nom Wąż au singulier

Vers 1370 Wężyki  serpents au pluriel

 

MIECHOW POLAND

 

Wacław IV Luksemburski
z łaski Bożej król Niemiec i Czech, książę Luksemburga

Die deutschen Kaiser Wenzel.jpgCoat of arms Wenceslaus I of Luxembourg.png

Król Niemiec

Okres panowania

od 1378
do 1400

Poprzednik

Karol IV Luksemburski

Następca

Ruprecht z Palatynatu

Król Czech

Okres panowania

od 1378
do 16 sierpnia 1419

Poprzednik

Karol IV Luksemburski

Następca

Zygmunt Luksemburski

książę Luksemburga

Okres panowania

od 1383
do 16 sierpnia 1388

Poprzednik

Wacław I Luksemburski

Następca

Jodok z Moraw

Dane biograficzne

Dynastia

Luksemburgowie

Urodzony

26 lutego 1361

Zmarł

16 sierpnia 1419

Ojciec

Karol IV Luksemburski

Żona

Joanna Bawarska
Zofia Bawarska

Wacław IV Luksemburski (ur. 26 lutego 1361, - zm. 16 sierpnia 1419), król niemiecki 1378-1400 i czeski 1378-1419, książęLuksemburga 13831419. Syn Karola IV Luksemburskiego.

Spis treści

 [ukryj]

·                     1 Elekcja

·                     2 Cele polityki

·                     3 Małżeństwa

·                     4 Bibliografia

Na króla rzymskiego wybrany został za życia swego ojca Karola IV w roku 1376, co wywołało oburzenie elit państwa. Rozrost władzy udzielnych książąt, rosnący partykularyzm i podziały spowodowały upadek władzy centralnej. Wacław IV starał się lawirować między zwalczającymi się nawzajem miastami i wielkimi właścicielami ziemskimi, co zaowocowało utratą zaufania społecznego.

Podobnie jak ojcu Wacławowi zależało na rozwoju własności wewnątrz własnego rodu, ale brakło mu zdolności i zręczności Karola IV, toteż po śmierci Karola opozycja zaczęła mu grozić detronizacją. Zagrożenie to stało się tym bardziej realne gdy brat stryjeczny króla Jodok z Moraw uwięził go przejściowo (1394). Wreszcie w Oberlahnstein ogłoszono detronizację Wacława jako króla niemieckiego obierając monarchą Ruprechta z Palatynatu.

Wacław był dwukrotnie żonaty. Jego pierwszą żoną była Joanna Bawarska, a drugą Zofia Bawarska. Oba związki, podobnie jak wiele małżeństw innych Luksemburgów, okazały się bezpotomne.


Otto I

2 February, 962

Pope John XII

Otto II

25 December, 967

Pope John XIII

Otto III

21 May, 996

Pope Gregory V

Henry II

14 February 1014

Pope Benedict VIII

Conrad II

26 March 1027

Pope John XIX

Henry III

25 December 1046

Pope Clement II

Henry IV

31 March 1084

Antipope Clement III

Henry V

13 April 1111

Pope Paschal II

Henry V

23 March 1117

Antipope Gregory VIII

Lothair III

4 June 1133

Pope Innocent II

Basilica of St. John Lateran

Frederick I

18 June 1155

Pope Adrian IV

Henry VI

14 April 1191

Pope Celestine III

Otto IV

4 October 1209

Pope Innocent III

Frederick II

22 November 1220

Pope Honorius III

Henry VII

29 June 1312

Cardinals

Louis IV

17 January 1328

Sciarra Colonna

Charles IV

5 April 1355

Cardinal

Sigismund

31 May 1433

Pope Eugenius IV

Frederick III

19 March 1452

Pope Nicholas V

Charles V

February 1530

Pope Clement VII

Bolo

Biała Góra

Państwo

 Polska

Pasmo

Niecka Nidziańska Wyżyna Miechowska

Wysokość

416 m n.p.m.

Położenie na mapie Europy Centralnej i Południowej

"Tło mapy lokalizacyjnej, z zaznaczonymi granicami"

"Biała Góra"

Biała Góra

50°14'36″N 19°55'10″E (pokaż mapę)

Biała Góra – zalesione wzgórze o wysokości 416 m n.p.m. Znajduje się na Wyżynie Miechowskiej na terenie Gminy Charsznicy wwojewództwie małopolskim. Jest najwyższym szczytem Niecki Nidziańskiej

Kategoria: Gmina Charsznica

 http://pl.wikipedia.org/wiki/Wojew%C3%B3dztwo_ma%C5%82opolskie

*Ziemomysl Prince of Poland
born Abt 0892 Of Poznan, Poland
died Bef 0964

father:
*Leszek IV Prince of Poland
born Abt 0865 Of, Poznan, Poznan, Poland
died 0921

mother:
*Mrs. Leszek IV Princess of Poland
born Abt 0869 Of, Poznan, Poznan, Poland
(end of information)

siblings:
unknown

spouse:
*Mrs. Ziemomysl Princess of Poland
born Abt 0896 Of Poznan, Poland
(end of information)

children:
Mr. Prince of Poland born abt 0925 Poznan, Poland died 0963
*Mieszko I Prince of Poland born Abt 0922 Of, Poznan, Poland died 25 May 0992
Czcibor Prince of Poland born Abt 0928 Of, Poznan, Poland died Aft 24 June 0972
Prokuj Prince of Poland born Abt 0933 Of, Poznan, Poland died Aft 0994
*Adelajda "The White" Princess of Poland born Abt 0955? (0940) Poznan, Poland
died 0997 Hungary

biographical and/or anecdotal:
Venzik

Venžík alebo po poľsky Wężyk je pôvodom poľský rod.

Erb

Počiatky rodu sa podľa poľskej národnej legendy datujú okolo roku 960 po Kr. kedy bol Skubek povýšený medzi družiníkov kniežaťa Ziemomysla . Od tej doby sa uvádzal ako rod Wężyk , ktorý mal svoje rodové sídlo Wola Wężykowa. Rozrastaním rodu sa vytvorili nové vetvy , Kostrowicky, Osinsky, Vestersky, Borkovsky, Goriansky, Podolsky ... Rod sa veľmi rýchlo rozrástol. Smonk v podobe hada, ktorého Skubek podľa legendy zabil, sa stal rodovým symbolom a neskôr erbom. Na rozdiel od Germánskej či tzv. západoeurópskej tradície , kde erb mohol mať v rode každý z bratov iný, mali Poliaci až do konca 15 storočia erb rodový, ktorý vyjadroval pokrvnú príbuznosť tak ako v škótsku , či keltskom Írsku. Rod už začiatkom 15 storočia mal priezvisko vyprofilovane a už aj historicky zaznamenane…

Pôvod mena Venžík je evidentne preukázaný z poľštiny - litovčiny. Jedná sa o fonetický prepis čítaného slova Wężyk - tak, ako ho počujú tí, čo nepoznajú správnu výslovnosť (tj. cudzinci,). (pozn.: a = „on" , e = „oen"- číta sa veľmi krátko „o" sa hltá, y po ž sa číta mäkko a stredne dlho), Podľa mena Wąż - Had , číta sa Vonž , Wężyk - z hada, patriaci hadovi , číta sa Venžík , - patronim pri tvorbe sufixu v priezviskách v Poľštine. V Poľštine je jeden had - Wąż a (dva) hadi už sú Węży. Asi hovorovým spôsobom vzniklo množné číslo Wężyki . Z toho spätne pre jednotné číslo vzniklo pomenovanie Venžík - Wężyk . Obdobne aj v Slovenčine sú koncovkou -ík, -ník, tvorení slová les - lesník a pod. Preto neskôr nebolo možné ako u iných poľských rodov k nemu priradiť cudzích, bez pokrvnej príbuznosti, len podľa podobnosti mena, lebo ich meno už bolo evidentne vytvorene v dávnej dobe a je nezameniteľné, takže iné sa na neho ani nepodobalo. Wężyki sú teda všetci príbuzní a potomkovia Skubeka.


Pôvodná vetva osídľovala Miechov, Poleje a Osiny v Krakovsku. Rod patrili medzi Mazovské kniežatá ( ksiac – kniežatko) až do Horodelskej únie. Vroku 1410 tiahol kráľ 
Vladislav Jagelovský a jeho brat Vitold - litovské veľkoknieža do vojny proti rádu nemeckých rytierov. V ich osobnej družine a stráži bol aj Jan Wężyk z Dąbrowy ktorý tlmočil z nemeckého jazyka a Mikołaj Wężyk i Bogufał kuchmistri kráľovský. Príslušníci rodu boli medzi 47 rodmi pri založení Poľko-litovského veľkokniežatstva (Rzeczipospolitej Obojga Narodow) 2.10. 1413 v Horodle. Od tejto doby sú „prísažné“ rody Horodelskej únie považované za najvyššiu poľskú a litovskú šľachtu, ktorej sú aj tzv. kniežacie (v Poľsku a Litve sa šľachta odvtedy nedelila na hodnosti) rody povinné preukázať úctu. Iba prísažné rody mohli voliť a byť zvolený za Veľkoknieža.

Venžíci obsadzovali najvyššie funkcie ako Vojvoda Vielopolski, Vojvoda Koniecpolski, Vojvoda Belsky, Zemský sudca, Veliteľ vojsk, Hlavný lovčí a pod. Pôsobili aj ako starostovia a kasteláni miest Vschov, Miechov, Krakov a i. Rodu patrili i hradné sídla Kowale, Drahimia, Kornik a iné… Potomkovia z vetiev Kostrowicky a Sulkovsky sa stali Veľkými Kniežatami Litvy a Ambrozievic zasa Malopoľské a České Knieža a Český princ. Družiníci Goriansky, z kráľovskej družiny doprevádzajúcej princeznú Annu, ktorá sa mala vydať za Uhorského kráľa Ladislava I- Svätého, sa stali významným magnátskym rodom Uhorska. Títo vládli ako Báni v Slavónii, Sriemsku a Mačve. Z oboch vzniknutých vetiev Gorianskych sa príslušníci rodu striedali Uhorskými palatínmi, kde vykonávali faktickú vládu v mene Kráľa nad Uhorskom viac ako 100 rokov. Ich hlavné sídla boli Devín, Budín a Siklos. Patrila im aj Liptovská župa, Uhrovec a Presburg (Bratislava). Medzi významné cirkevné osobnosti patril aj Jan Venžík, ktorý sa stal Arcibiskupom Hniezdenským a Prímasom Poľským, ktorý po smrti kráľa Vladislava vládol pod interegnum ako de jure Vice Rex , až do zvolenia nového Kráľa.. Týmto rod dostal výsadu korunovať kráľov Poľska, čo sa aj niekoľko krát stalo a obdržal i iné významné výsady. Ako prímas poľský mal aj svetskú hodnosť kniežat rímskonemeckej ríše. Z rodu bolo viac biskupov-kniežat a kňazov. No nielen Duchom, ale hlavne mečom vládli Venžíci. Iný Ján Venžík udelil ako vojvoda podolský zdrvujúcu porážku Tatárom . Ako dôkaz ich statočnosti svedčí fakt, že piati príslušníci rodu obdržali najvyššie vojenské vyznamenanie Order Virtutti Militery. Toto vyznamenanie je považované za jedno z troch najhonosnejších vojenských radov na svete, spolu s Victoria Cross a Cross of Glory . Iný boli držiteľmi Radu Bieleho orla, či Radu Sv. Juraja. Venžíci ako významní velitelia vojsk sa presadzovali aj mimo Poľsko a Litvu. O príslušníkoch rodu sú v Poľsku viaceré národné legendy opisujúce ich hrdinské činy. V Česku bol Vladika Jiřík kapitánom Naměšti nad Oslavou, Jan Dionísius hajtmanom Letovíc, Jaroš zasa rakúskeho Hardegu. Patrili medzi ochrancov povestnej kralickej biblie, ktorá aj vďaka nim sa zachovala dodnes.

Na území dnešného Slovenska sa uvádzajú už od roku 1540. Stanislav Venžík si okolo roku 1590 zobral za manželku baronesu Alžbetu Pograny, dcéru Baróna Benedikta Pograny de Nemes Kürt. Zúčastňoval sa bojov proti Turkom. Pograny bol vlastníkom a kapitánom hradu Vigľaš a významný proti Turecký bojovník v hodnosti Zadunajského generála . Svoje dcéry vydal za najstatočnejších veliteľov svojho vojska, Stanislausa Venchika a Ladislausa Zay de Cömör. Stanislav Venžík neskôr padol v boji proti Turkom okolo roku 1595 v bitke o Nové Zámky. Nakoľko sa sobášom s baronesou Alžbetou Pograny stal zároveň švagrom baróna Ladislava Zay, jeho potomkov uchýlili Zayovci k sebe na hrad Uhrovec, ktorý im už v tej dobe patril (Týmto sobášom sa opäť pokrvne stretajú s vetvou z Gorian). No viac ako o siroty, sa Zay zaujímal hlavne o ich majetky najmä v Nemes Kürth (Zemianske sady), hrad Vígľaš a kaštieľ Jaslovské Bohunice, v ktorých mali ako spoluvlastníci významný podiel. Akým spôsobom ich Zayovci pripravili o majetok nie je celkom známe. Pravdepodobne ešte ako majetok sirôt previedli pod svoju správu. Od tej doby ďalší Venžíci pôsobili v službách Zayovcov. Tu zastávali významné hospodárske funkcie. V roku 1659 im panovník obnovil šľachtický stav pre Uhorsko a celú Sv. Ríšu Rímsku , opäť za zásluhy v boji proti Turkom. V roku 1675 sú uvádzní v súpise šľachty Bratislavskej stolice. No ako málo majetný rod sa nepresadili v žiadnych významných funkciách. Výnimkou je Gašpar Venchik , ktorý pôsobil okolo roku 1845 ako prísažný prísediaci Prešporskej stolice.

Sobášmi je rod pokrvne spriaznený s uhorskými rodmi Zay de Cömör, Balassa de Gyarmat, Pograniy de Nemes Kurt, Kohary de Czabrak, Kálnoky de Kövöszpatak, Dobsa , Pongracz, Vanko, Trebichavský, Babindali, Tököly, Schura, Kozič, Mlynár, Kušnier.

Po roku 1804 odišli z Uhrovca a usadili sa v Trnave a jej okolí. Tu žijú Venžíci dodnes. Ján Wenžik bol aj príslušníkom delostreleckej brigády v Trenčíne, ktorá zohrala významnú úlohu pri vzniku samostatného Česko-Slovenska po skončení prvej svetovej vojny.

Z iných krajín kde pôsobili Venžíci je treba pripomenúť významného francúzskeho poeta Guilieme Venzik Kostrowicky - Apolinaire, ktorý bol zároveň aj vnukom Napoleona I. Taktiež českého učenca a zakladateľa reálneho českého školstva Jozefa Wenzika (Wenziga) , ktorý bol aj učiteľom Žofie Chotkovej, manželky následníka Rakúsko-Uhorského trónu, ktorých zavraždili v Sarajeve. Jeho najznámejšími sú libretá k k Smetanovým opetám Libuša, Dalibor a iné. Po Jozefovi Wenzigovi je v centre Prahy pomenovaná ulica. V súčasnosti na internete je možno nájsť Venžíkov po celom svete. Pôsobia od výpočtového strediska NASA, cez ekológov v Amazonskom pralese, či ako lekári v Egipte, alebo riadia obchodný koncern v Holandsku či lodenice v Rusku. Aj Venžíkov ako športovcov v medzinárodných súťažiach možno nájsť, či študentov univerzít ...

Liste der Herrscher namens Wenzel


Wenzel hießen folgende Herrscher

Inhaltsverzeichnis

 [Verbergen]

·                     1 Wenzel

o                        1.1 Wenzel I./II.

o                        1.2 Wenzel III./

o                        1.3 Kirchliche Herrscher

·                     2 Siehe auch

Wenzel [Bearbeiten]

§             Wenzel (HRR)der Faule, deutscher König (1378–1400)

§             Wenzel von Böhmender Heilige, Herzog (928–935)

§             Wenzel (Glogau), Herzog (1413–1431)

§             Wenzel (Sagan), Herzog (1439–1488)

§             Wenzel (Jägerndorf-Rybnik), Herzog von Jägerndorf-Rybnik (1452–1474)

§             Wenzel (Troppau-Ratibor) (* um 1405; † 1456), Herzog von Troppau-Ratibor und Jägerndorf sowie Herzog von Ratibor

Wenzel I./II. [Bearbeiten]

§             Wenzel I. (Mähren), Herzog von Olmütz (1107–1130)

§             Wenzel I. (Böhmen), König (1205–1253)

§             Wenzel I. (Luxemburg), Herzog (1353–1383)

§             Wenzel I. (Liegnitz), Herzog (1352–1364)

§             Wenzel I. (Sachsen-Wittenberg), Herzog (1370–1388)

§             Wenzel I. (Teschen), Herzog (–1474)

§             Wenzel I. (Troppau) (tschechisch Václav I. Opavský; * um 1361; † 1381), von 1367 bis 1381 Herzog von Troppau

§             Wenzel II. (Böhmen), König von Böhmen (1278–1305), König von Polen (1300–1305)

§             Wenzel II. (Herzog von Böhmen), Herzog (1191–1192)

§             Wenzel II. (Liegnitz), Herzog (1409–1419)

§             Wenzel II. (Teschen), Herzog (–1524)

 

Wenzel III./… [Bearbeiten]

§             Wenzel III. (Böhmen), König von Böhmen (1305–1306), König von Polen (1305–1306)

§             Wenzel III. (Teschen), Herzog von Teschen (1528–1579)

§             Wenzel III. (Troppau), Herzog von Troppau (1452–1456)

§             Wenzel III. (Liegnitz-Ohlau), Herzog

§             Wenzel IV. (Böhmen) ist: Wenzel (HRR)

Kirchliche Herrscher [Bearbeiten]

§             Wenzel von Liegnitz (1348–1419), 1409–1419 Herzog von Liegnitz, 1375–1382 Bischof von Lebus und 1382–1417 Bischof von Breslau

§             Wenzel Leopold Chlumčanský von Přestavlk (1749–1830), Bischof von Leitmeritz und Erzbischof von Prag

r.wikipedia.org/wiki/Charles_IV_du_Saint-Empire

 

Précédé par

Charles IV du Saint-Empire

Suivi par

Jean Ier l’Aveugle

Blason Boheme.svg

roi de Bohême

1346-1376

Venceslas Ier de Luxembourg

http://fr.wikipedia.org/wiki/Venceslas_Ier_du_Saint-Empire

Louis IV de Bavière

Les ancêtres de Sigismund sur trois générations

Sigismond

Père
Charles IV du Saint-Empire

Baptisé Venceslas (Václav en tchèque

Grand-père paternel
Jean Ier de Bohême

Arrière Grand Père Paternel
Henri VII du Saint-Empire

Grand-mère paternelle
Marguerite de Brabant

Grand-mère paternelle
Elisabeth de Bohême

Arrière-grand-père paternel
Wenceslas II de Bohême

Arrière-grand-mère paternelle
Judith de Habsbourg

Mère
Élisabeth de Poméranie

Grand-père maternel
Bogislaw V

Arrière-grand-père maternel
Wartislaw IV

Arrière-grand-mère maternelle
Élisabeth de Lindau-Ruppin

Grand-mère maternelle
Élisabeth de Pologne

Arrière-grand-père maternel
Casimir III de Pologne

Arrière-grand-mère maternelle
Aldona de Lituanie

Sources[modifier]

Précédé par

Venceslas Ier du Saint-Empire

Suivi par

Charles IV

Waclaw

Armoiries empereur Charles IV.svg
empereur romain germanique
Blason Boheme.svg
roi de Bohême

Sigismond Ier

Charles Ier

duc de Luxembourg

Sigismond Ier (en titre)
Jobst de Moravie (engagé)

Sources[modifier]

 

Liste des rois et des reines tchèque Saint Venceslas couronné de la Couronne

Souverain

date du couronnement

Charles IV. (1346-1378)

§                     Blanche de Valois

§                     Anna Falck

§                     Anna Svidnicka

§                     Elisabeth de Poméranie

2ème 9e 1347 

2ème 9e 1347 
Première 9e 1349 
28ème 7e 1353 
18ème 6e 1363

Venceslas IV. (1378-1419)

§                     Johann Bavière

§                     Sophie de Bavière

15ème 6e 1363 

17ème 11 1370 
13 3e 1400 

Sigismond (1419-1421, 1436-1437)

§                     Barbara Cellská

28ème 7e 1420 

11 2ème 1437 

Albrecht von Habsburg (1438-1439)

29ème 6e 1438

Ladislas le Posthume (1453-1457)

28ème 10ème 1453

Georges de Podebrady (1458-1471)

2ème 4ème 1458

II Vladislav. Jagellon (1471-1516)

22ème 8e 1471

Louis Jagellon (1516-1526)

§                     Marie de Habsbourg

11 3e 1509 

Première 6e 1522

Ferdinand Ier (1526-1564)

§                     Anna Jagellon

24ème 2ème 1526 

24ème 2ème 1526

II Maximilien. (1564-1576)

§                     Lady espagnol

20ème 9e 1562 

21ème 9e 1562

Rudolf II. (1576-1611)

25ème 9e 1575

Matthias II. (1576-1619)

§                     Tyrolien Anna

11 5e 1611 

10ème Première 1616

Frédéric du Palatinat (1619-1620)

§                     Elizabeth Stuart

4ème 11 1619 

4ème 11 1619

Ferdinand II. (1619-1637)

§                     Eleonora Gonzaga

29ème 6e 1617 

21ème 11 1627

Ferdinand III. (1637-1657)

§                     Eleonora Gonzaga

24ème 11 1627 

11 9e 1656

Ferdinand IV. (gouvernement n'a pas commencé)

15ème 8e 1646

Léopold Ier (1657-1705)

14ème 11 1656

Charles VI. (1711-1740)

§                     Elisabeth Christine de Brunswick

5e 9e 1723 

8e 9e 1723

Marie-Thérèse (1740-1780)

12 5e 1743

Léopold II. (1790-1792)

§                     Luisa Maria espagnol

6e 9e 1791 

12 9e 1791

François Ier (1792-1835)

§                     Marie-Thérèse sicilienne

9e 8e 1792 

11 8e 1792

Ferdinand V (1835-1848)

§                     Anna Maria de Savoie

12 9e 1836 

12 9e 1836

[ modifier ]

 

http://fr.wikipedia.org/wiki/Wac%C5%82aw_de_P%C5%82ock

Résultats de recherche

1.                 Klemens Wenzel von Metternich - Wikipédia

 - 03:04

Clément-Wenceslas-Népomucène-Lothaire, comte puis 2e prince de Metternich-Winneburg-Beilstein (en allemand : Klemens Wenzel Nepomuk Lothar Fürst von ...

Biographie - Titres et distinctions - Postérité - Famille

fr.wikipedia.org/.../Klemens_Wenzel_von_Metternich - En cache - Pages similaires

2.                 Klemens von Metternich - Wikipedia, the free encyclopedia

 - [ Traduire cette page ]

Prince Klemens (Clemens) Wenzel von Metternich (German: Klemens Wenzel ...
en.wikipedia.org/wiki/Klemens_von_Metternich - En cache

Plus de résultats de wikipedia.org

3.                 Images correspondant à metternich

 - Signaler des images

4.                 L'Ère Metternich (1815-1848)

Histoire de l'Autriche : L'Ere Metternich (1815-1848)
perso.numericable.fr/.../austriametternich.html - En cache - Pages similaires

5.                 Metternich : Nom de famille Metternich, Généalogie Metternich ...